CELOPLANETÁRNA LIBERÁLNA HEGEMÓNIA

Alexander Dugin je vedúci katedry sociológie na Moskovskej štátnej univerzite a popredný eurázijský odborník s väzbami na ruskú armádu, ktorý má dnes určitý vplyv na oficiálnu politiku Kremľa. Štvrtá politická teória je veľmi osviežujúcou monografiou, ktorá spája jasnú analýzu, filozofickú prísnosť a intelektuálnu kreativitu. Dugin sa v nej pokúša vyriešiť zmätok v modernej politickej teórii a položiť základy politickej filozofie, ktorá rozhodne spochybní dominantnú liberálnu paradigmu. Nejde ani tak o novú komplexnú politickú teóriu, ako skôr o začiatok projektu. Názov je predbežný, teória sa ešte len vytvára. Dugin to nevidí ako dielo jedného človeka, ale ako náročné, kolektívne hrdinské úsilie.

Kniha najprv rozvíja historickú topológiu modernej politickej teórie. Podľa Dugina bol liberalizmus, najstaršia a najstabilnejšia ideológia, prvou politickou teóriou moderny. Druhým bol marxizmus, kritika liberalizmu prostredníctvom kapitalizmu. Fašizmus/národný socializmus, ktorý reagoval na liberalizmus aj marxizmus, bol treťou politickou teóriou. Dugin tvrdí, že fašizmus/národný socializmus bol porazený marxizmom (1945) a že marxizmus bol porazený liberalizmom (1989), takže liberalizmus zvíťazil, a preto sa mohol rozšíriť do celého sveta.

Podľa Dugina bol triumf liberalizmu taký úplný, že prestal byť politickým alebo ideologickým a stal sa na Západe bežným. Ľudia zo Západu automaticky myslia liberálne a predpokladajú, že žiadny rozumný, racionálny a vzdelaný človek nemôže myslieť inak. Preto keď obviňujú svojich oponentov z ideologickosti, ani si neuvedomujú, že aj ich vlastné východiská sú ideologické.

Konečný triumf liberalizmu znamená aj to, že je teraz úplne stotožnený s modernitou, a to až do takej miery, že je ťažké ich od seba oddeliť. Prvá politická teória čelila v minulosti výzvam v súvislosti so smerovaním moderny zo strany druhej a tretej politickej teórie, ale nástup postmoderny znamená úplné vyčerpanie liberalizmu. Už nemá čo nové povedať, a tak sa donekonečna obmedzuje na recykláciu a opakovanie.

Pri hľadaní prvkov, ktoré môžu byť užitočné, Dugin rozkladá každú z týchto troch ideológií na jednotlivé časti. Detoxikuje pritom dve zdiskreditované kritiky liberalizmu, čo je nevyhnutné na ich následné použitie. Jeho analýza liberalizmu nadväzuje na Alaina de Benoista. Pretože je to veľmi dôležité, použijem de Benoistove postrehy a pridám k Duginovmu čítaniu liberalizmu niekoľko vlastných.

Dugin identifikuje historický subjekt liberalizmu ako jednotlivca. Myšlienkou liberalizmu bolo „oslobodiť“ ho od všetkého, čo bolo voči nemu vonkajšie (viera, tradícia, autorita). Zvyšok je potom nasledovný: keď sa zbavíte transcendentna, ocitnete sa vo svete, ktorý je úplne racionálny a materiálny. Šťastie sa potom stáva otázkou materiálneho rastu. To vedie k produktivizmu a ekonómii, čo kapitalizmus vyžaduje, ak je jednotlivec prvoradý. Keď sa zbavíte transcendentna, zbavíte sa aj hierarchie: všetci ľudia si budú rovní. Ak sú si všetci ľudia rovní, potom to, čo platí pre jedného, musí platiť pre všetkých, t. j. univerzalizmus. Podobne, ak sú si všetci rovní, potom si všetci zaslúžia rovnaký podiel z koláča, takže ideálnou formou vlády je demokracia so všeobecným volebným právom. Liberalizmus sa v priebehu času vyvinul v mnohých podobách a myšlienka oslobodenia nadobúda dva konkurenčné významy: „sloboda od“, ktorú v Amerike stelesňujú libertariáni alebo Tea Party, a „sloboda pre“, ktorú stelesňujú demokrati.

Marxistickým historickým subjektom je trieda. Marxizmus sa zaoberá najmä kritikou nerovností vyplývajúcich z kapitalizmu. Inak má s liberalizmom spoločný étos oslobodenia, materialistický svetonázor a egalitársku morálku.

Historickým subjektom fašizmu je štát, národného socializmu rasa. Obaja kritizujú materialistický svetonázor a rovnostársku morálku marxizmu a liberalizmu, čím súčasne uplatňujú hierarchiu a socializmus.

Z takto vyložených kariet si Dugin vyberie tie, ktoré považuje za užitočné, a ostatné zahodí. Nie je prekvapujúce, že Dugin nenachádza v liberalizme nič užitočné. Cieľom je predsa „odmyslieť“ liberalizmus.

V ďalších kapitolách Dugin uvádza typológiu rôznych frakcií moderného politického ekosystému – napr. konzervativizmus (tradicionalizmus), ľavicový konzervativizmus (štrasserizmus, národný boľševizmus, Niekisch), konzervatívna revolúcia (Spengler, Jünger, Schmitt, Niekisch), nová ľavica, národný komunizmus atď. Je dôležité, aby čitatelia týmto pojmom rozumeli a dokázali ich ľahko rozpoznať. Tieto pojmy im veľa objasnia a pomôžu im vyhnúť sa chybám vyplývajúcim z nejasných, zmätených, protichodných alebo zavádzajúcich pojmov.

Liberálny konzervativizmus je v tejto typológii kľúčovou kategóriou. Na prvý pohľad to môže znieť rozporuplne, pretože hlavný politický prúd je o opozícii medzi liberálmi a konzervatívcami. Ako som však už viackrát uviedol, keď skúmame základné východiská takzvaných „konzervatívcov“ (zavádzajúca nálepka), dokonca aj paleokonzervatívcov (ďalšia zavádzajúca nálepka), všetci sú ideologicky liberáli, len chcú liberalizmus zakonzervovať, kráčať trochu pomalšie alebo urobiť pár krokov späť. Z tohto dôvodu sa pre tento typ ponúka alternatívne označenie: konzervatívci status quo.

Ďalšou dôležitou kategóriou je národný komunizmus. Dugin ju opisuje ako jedinečný fenomén, ktorému sa v Latinskej Amerike darí, a odhaduje, že tu ešte nejaký čas bude. Evo Morales a Hugo Chávez patria medzi hlavných zástancov národného komunizmu.

Zvyšok Duginovej knihy zaberá položenie základov štvrtej politickej ideológie. Okrem prvkov zachránených z predchádzajúcich kritík liberalizmu sa Dugin venuje aj pozostatkom, ktoré boli v moderných filozofických súpereniach marginalizované. Sú to myšlienky, ktoré žiadna z ideológií moderny nemala k dispozícii. Podľa Dugina sú pre antiestablišmentovú politickú teóriu nevyhnutné. Dugin to síce explicitne nehovorí, ale ak máme liberalizmus ignorovať, jeho zničenie musí byť pre neho niečo nemysliteľné.

Proces konštrukcie sa, samozrejme, začína ontológiou. Dugin sa odvoláva na Heideggerov pojem „pobytu“ (Dasein). Na základe tejto koncepcie by chcel, aby štvrtá politická teória chápala svet ako pluriversum s rôznymi národmi, ktoré majú rôzne morálky a dokonca aj rôzne koncepcie času. V štvrtej politickej teórii by bol pojem univerzálnych dejín absurdný, pretože čas je v rôznych kultúrach chápaný odlišne – nič nie je ahistorické alebo univerzálne, všetko je úzko prepojené a špecifické. To by podmienilo morálku odlišnosti, ktorú som sám predložil ako protinávrh k liberálnej egalitárskej morálke. Podľa Dugina existuje aj špecifická ontológia budúcnosti. Časti štvrtej politickej teórie, ktoré sa zaoberajú týmito témami, sú najnáročnejšie a vyžadujú si pochopenie určitých základov filozofie, ale nie je prekvapujúce, že práve tu sa odohráva skutočná priekopnícka práca.

Ešte priekopníckejšia a pravdepodobne ešte ťažšie riešiteľná je Duginova výzva na „útok na jednotlivca“. Má tým jednoznačne na mysli destabilizáciu samozrejmého konštruktu, ktorý tvorí najmenšiu spoločenskú jednotku liberalizmu – teda sociálne oddeleného jednotlivca konajúceho na základe vlastného racionálneho záujmu, odlišného dokonca aj od pojmov ako „muž“, „žena“ alebo „človek“. Dugin predkladá niekoľko návrhov, ktoré sa však v tejto fáze javia ako dosť vágne a nepresvedčivé. V kontexte tohto projektu sa to zdá byť logicky nevyhnutné, ale Duginove semená nachádzajú na Západe neúrodnú pôdu. Jednotlivec je tu posvätný, možno preto, že individualizmus sa vyvinul v severoeurópskych spoločnostiach ako model správania, ktorý je adaptívnejší ako inde. Možno je potrebná kataklizma, ktorá otvorí cestu k novému definovaniu toho, čo znamená byť človekom. Je zrejmé, že štvrtá politická teória chápe človeka nie ako „jednotlivca“, ale ako niečo iné, pravdepodobne ako súčasť kolektívu. To je pravdepodobne veľmi ruský pohľad na vec.

Pre Dugina je triumf liberalizmu stelesnený amerikanizmom. Spojené štáty sa vďaka svojmu pôvodu ako osvietenský projekt a vďaka svojmu postaveniu superveľmoci v dvadsiatom a dvadsiatom prvom storočí stali globálnou mocnosťou liberálnej praxe. Po porážke marxizmu vytvorili a snažili sa udržať unipolárny svet definovaný americkou alebo atlantickou liberálnou hegemóniou. Rusko má dlhú protizápadnú a protiliberálnu tradíciu a pre Dugina je nepriateľom celoplanetárnej liberálnej hegemónie. Dugin by chcel, aby bol svet multipolárny, pričom atlanticizmus by bol vyvážený eurázijstvom a možno aj inými „izmami“. V geopolitike potreba štvrtej politickej teórie vyplýva z potreby trvalo čeliť liberalizmu, vytlačiť ho z jeho domovskej hemisféry – a zo samotného Ruska.

Hoci tento rozmer existuje a v Duginovom diele môžeme badať istý antiamerikanizmus, Američania by nemali túto knihu zavrhovať, pretože nie je protiamerická. Ako povedal Michael O’Meara v súvislosti s Yockeyho antiamerikanizmom, amerikanizmus a Amerika alebo Američania sú rozdielne veci a často stoja v protiklade. Preto je pre Američanov nevyhnutné, aby sa zapojili do tohto druhu opozičného myslenia. Dvesto rokov totiž liberalizmus slúžil Amerike dobre, ale ideológie majú životný cyklus ako všetko ostatné a súčasný liberalizmus je hypertrofický a hypertelický, inými slovami, zabíja Ameriku a najmä európsky prvok, ktorý je v nej prítomný.

Ak sa chcú Američania európskeho pôvodu zachrániť a naďalej žiť na severoamerickom kontinente a nenechať sa pohltiť liberálnym rovnostárstvom a následným ekonomickým bankrotom, hispanizáciou a afrikanizáciou, musia si americkú identitu, ktorá je tak úzko spätá s liberalizmom kvôli filozofickým základom zakladajúcich dokumentov, predstaviť v úplne novom svetle. Hoci je to nepochybne ťažké, modernú americkú identitu treba chápať ako jednu z mnohých možných identít. Zdroje pre reimagináciu identity možno nájsť v archaickom substráte, ktorý preniká časťami amerického dedičstva, ktoré predchádzali systematickému liberalizmu – teda v ranom koloniálnom období a tiež v následnom období vymedzovania hraníc a Divokého západu, ktoré boli aspoň dočasne mimo domény liberalizmu, alebo v najmystičnejšej a zároveň najmenej „civilizovanej“ časti amerických dejín. Ale aj to môže byť problematické, pretože to boli plody neskorej „faustovskej“ civilizácie. Takže možno je na mieste zostup do barbarstva. To ukáže až čas.

Autor: Alex Kurtagic


http://www.4pt.su/en/content/unthinking-liberalism%E2%80%A8alexander-dugin%E2%80%99s-fourth-political-theory