EURÓPSKA SEBAOBRANA NESKORO, ALE PREDSA
Bašta tolerancie a ukážkového modelu otvorených dverí pre rôzne kultúry, etniká a náboženstvá na severe Európy už vyčerpala všetky rezervy a spamätáva sa z počiatočného šoku, dlhodobo maskovaného politickou korektnosťou mediálnych presstitútov. Tradičné slovenské príslovie – podaj niekomu prst, schmatne ti celú ruku, platí aj na severe alebo na západe celého európskeho kontinentu. Po ilúzii a naivnej predstave, že tolerancia bude chápaná ako ústretový krok a veľkorysosť, sa skôr či neskôr dostaví praktické zistenie, že pre niekoho je tolerancia prejavom slabosti a neschopnosti, ktorú treba využiť, zneužiť a vyťažiť z nej maximum. Láskavosť by sa mala oplácať láskavosťou, vďačnosťou a pochopením, nie vnucovaním svojich modiel, spôsobu života, násilia, sociálneho parazitizmu a nenávisťou. Švédi, Nóri, či Dáni precitajú z ilúzie a zaskočení realitou prijímajú opatrenia – neskoro, ale predsa.
Malá švédska dedinka Tärnsjö sa stala otvoreným bojiskom po tom, čo pretiekol pohár trpezlivosti miestnych a odmietli prijímať ďalších azylantov. Pokus umiestniť 20 utečeneckých rodín a integrovať ich na švédskom vidieku nevyšiel. Dedinčania sa búria a chcú, aby sa migranti okamžite odsťahovali. Nahnevaní domáci hovoria, že všetko sa začalo, keď štát v Tärnsjö ubytoval utečenecké rodiny. Prišla s nimi aj vlna kriminality, v dedine začali pribúdať prípady ako napríklad hádzanie kameňov do áut miestnych obyvateľov. Švédsky premiér Stefan Löfven vyhlásil: „Dočasne meníme švédske zákony, aby viac ľudí hľadalo azyl v iných krajinách. Potrebujeme oddych.“ Nový švédsky azylový režim bude platiť tri roky. Všetci prichádzajúci utečenci dostanú len dočasné povolenie na pobyt, s výnimkou tých, ktorých do Švédska rozdelí Európska únia a s výnimkou rodín a detí bez sprievodu dospelých, ktorí už prišli. Švédsko má necelých 10 miliónov obyvateľov a podľa odhadov príde tento rok do krajiny 190 000 utečencov. Švédska ministerka zahraničných vecí Margot Wallströmová podľa serveru Dailymail uviedla, že jej krajina čelí neuveriteľnému náporu utečencov: „Nie som sama, kto si myslí, že v prípade príchodu 190 tisíc ľudí každý rok, nie je možné udržiavať súčasný systém v štáte. V dlhodobom horizonte sa systém, ako ho poznáme, zrúti.“ Podľa šéfky švédskej diplomacie sa nemožno čudovať ani rastúcemu počtu útokov na ubytovne pre utečencov. Tolerancia starousadlíkov k utečencom neustále klesá.
Nórska vláda si kúpila inzertný priestor v afganských denníkoch a zverejnila výzvy na odradenia Afgancov od cesty do Nórska. V upozorneniach okrem iného varuje, že migranti, ktorí nespĺňajú prísne podmienky na udelenie azylu v Nórsku, budú donútení vrátiť sa do svojej vlasti. „Imigrácia je v Nórsku prísne regulovaná,“ uviedla nórska vláda v materiáloch, zverejnených napríklad v anglicky písaných novinách Afghanistan Times i v denníkoch v jazyku dárí. S podobnou kampaňou prišlo aj Dánsko, ktoré sa zameralo na libanonskú tlač.
V Nórsku už platia nové prísnejšie pravidlá ohľadne žiadateľov a azyl. Napríklad Oslo môže rýchlejšie odmietnuť žiadosti o azyl zo strany utečencov, ktorí prichádzajú cez Rusko, pretože je považované za bezpečnú krajinu. Nové pravidlá budú platiť dva roky. Nórsko, ktoré má 5,2 milióna obyvateľov, čelí rekordnému prílivu žiadateľov o azyl. Od začiatku roka ich bolo 29 000. Vláda sa aj s opozíciou zhodla, že treba obmedziť sociálne dávky priznávané žiadateľom o azyl, urýchliť vybavovanie ich žiadostí a vrátenie tých, ktorým nebude vyhovené. Ďalej bude obmedzené udeľovanie povolení k trvalému pobytu a sprísnené podmienky spájania rodín u tých, ktorí dostali povolenie na pobyt.
Dánska vláda zverejnila v anglickom a arabskom jazyku v štyroch libanonských novinách inzerát, ktorý posiela utečencom jasnú správu – Dánsko nie, choďte radšej niekde inde. Vládny inzerát obsahuje informácie o zredukovaní sociálnych benefitov, že utečenci si nebudú môcť priviesť rodinu a všetci prisťahovalci, ktorým sa zamietne žiadosť o azyl, musia urýchlene opustiť Dánsko. Vláda zaviedla viacero prísnych predpisov, ktoré majú odradiť utečencov od príchodu do krajiny. Dánsky parlament schválil legislatívny balíček, ktorý sprísňuje azylovú politiku. Kodaň už v lete žiadateľom o azyl výrazne znížila finančnú podporu.
Skúsenosti s nezvládnutou imigračnou politikou nie sú novinkou v Európe, ak si pripomenieme kontroverzný, dnes o to aktuálnejší prejav britského politika z minulého storočia, čo zasa nebolo až tak dávno. Vplyvný britský poslanec Enoch Powell predniesol 20. apríla 1968 prejav, ktorý médiá podľa citátu z rímskych čias pomenovali Rivers of Blood (Potoky krvi). Enoch Powell otváral témy, o ktorých ostatní politici hovoriť nechceli – dôsledky masového prisťahovalectva, problémy s prisťahovalcami, nezmyselnosť antidiskriminačných zákonov, sklon politikov riešiť veci súčasné na úkor budúcnosti.
Napriek značnému súhlasu medzi obyčajnými Britmi bol jeho prejav väčšinou oficiálnych miest prudko odmietnutý ako rozdeľujúci, xenofóbny a rasistický. Enoch Powell bol okamžite zbavený svojho miesta v tieňovom kabinete a zvyšok svojej politickej kariéry prežil ako radový poslanec bez akéhokoľvek vplyvu na politické dianie. Okrem iného v jeho prejave zaznelo aj toto: „Kým pre imigrantov je príchod do tejto krajiny vstupenkou k výhodám a príležitostiam, po ktorých dychtivo túžili, dopad na pôvodné obyvateľstvo bol veľmi odlišný. Z dôvodov, ktoré nemohli pochopiť, a pri hľadaní politického rozhodnutia, ktoré k tomu viedlo, a na ktoré sa ich nikto nespýtal, zistili, že sa stali cudzincami vo svojej vlastnej krajine. Zistili, že ich ženy nemôžu dostať lôžka v pôrodniciach, že ich deti nemôžu dostať miesta v školách, že sa ich okolie zmenilo na nepoznanie, že ich plány a vyhliadky do budúcnosti boli obrátené naruby, že zamestnávatelia váhajú požadovať po prisťahovalcoch rovnakú úroveň disciplíny a schopností, aká sa vyžaduje od rodeného Brita. Postupom času začínali počuť čoraz častejšie hlasy, ktoré im hovorili, že už sú nežiaduci. A teraz sa dozvedajú, že parlament má odhlasovať zákon, ktorý zavedie jednosmerné privilégium – zákon, ktorý nemôže napraviť (a ani nie je zamýšľaný k náprave) ich rozhorčenia, ale naopak má dať cudzincom, nespokojencom a agentom – provokatérom právo pranierovať ich za činy súkromnej povahy. Prišli mi stovky a stovky listov za posledné dva alebo tri mesiace, kedy som naposledy o tejto téme hovoril. V tých listoch bol jeden nápadný rys, ktorý je do veľkej miery novinkou a pokladám ho za príznačný. Všetci poslanci sú zvyknutí na typické anonymy; čo ma však prekvapilo a znepokojilo, bol vysoký podiel obyčajných, slušných, rozumných ľudí, ktorí mi napísali racionálne listy často svedčiace o ich dobrom vzdelaní, a ktorí si mysleli, že musia vynechať svoju adresu, pretože je nebezpečné vyjadriť písomne súhlas s mojimi názormi, pretože by riskovali trest alebo odvetu, keby sa vedelo, že tak urobili. V oblastiach zasiahnutých prisťahovalectvom rastie medzi obyčajnými Angličanmi pocit, že sú prenasledovanou menšinou, čo je niečo, čo si niekto bez priamej skúsenosti ťažko predstaví. Uvediem tu len jeden príklad z tých stoviek: Pred ôsmimi rokmi bol jeden dom v slušnej ulici vo Wolverhamptone predaný černochovi. Teraz má ulica jediného bieleho obyvateľa (starú pani na dôchodku). Toto je jej príbeh. Vo vojne stratila manžela aj oboch synov. Preto do svojho domu so siedmimi izbami – jediného majetku, ktorý mala – začala brať podnájomníkov. Pracovala tvrdo a darilo sa jej, splatila celú hypotéku a začala šetriť, aby mala niečo na svoju starobu. Potom sa objavili prisťahovalci. S narastajúcou hrôzou videla, ako zaberajú jeden dom po druhom. Predtým pokojná ulica sa stala miestom, kde zavládol hluk a zmätok. Jej bieli podnájomníci sa bohužiaľ odsťahovali. Deň potom, čo sa odsťahoval posledný, bola o siedmej hodine ráno prebudená dvoma černochmi, ktorí chceli použiť jej telefón, aby zavolali svojmu zamestnávateľovi. Keď odmietla, rovnako ako by odmietla kohokoľvek neznámeho v takú hodinu, začali jej nadávať tak, že sa začala báť, že by ju fyzicky napadli, keby na dverách nemala poriadnu reťaz. Rodiny prisťahovalcov sa tiež pokúšali prenajať si izbu v jej dome, ale vždy odmietla. Jej úspory postupne zmizli a nakoniec mala, po zaplatení všetkých poplatkov a daní, menej ako 2 libry na týždeň. Zašla požiadať o úľavu na daniach a hovorila s mladou dievčinou, ktorá, keď počula, že má dom so siedmimi izbami, navrhla, nech časť prenajme. Keď povedala, že jediní nájomníci, ktorí majú záujem, sú černosi, tak dievčina povedala, že s rasovými predsudkami sa v tejto krajine nikam nedostane. Stará pani išla domov.
Telefón je to, čo ju drží pri živote. Platí ho jej rodina, ktorá jej aj inak pomáha, ako najlepšie vie. Prisťahovalci ponúkali, že jej dom kúpia – za cenu, ktorú by nový pán domáci mohol dostať od svojich nájomníkov naspäť za niekoľko týždňov, najviac niekoľko mesiacov. Začína sa obávať vychádzať von. Okná sú rozbité. Vo svojej poštovej schránke občas nachádza výkaly. Keď ide na nákup, sprevádza ju húf okúzľujúcich, doširoka sa škeriacich malých černochov, ktorí nevedia anglicky, ale jedno slovo predsa poznajú a kričia na ňu – rasistka.“
Presne takéto nálepkovanie a odsudzovanie ohrozených ľudí používa v súčasnosti zmes pravdoláskarov, havloidov, slniečkarov, kaviarenských inteleguánov a NGOistov (mimovládky financované filantropmi sorosovského typu). Popierajú realitu, varovné signály a historickú skúsenosť, čo však nie je trestné ako napríklad popieranie holokaustu. No týmto ich skutočne zločinným popieraním kopú spoločný hrob nám všetkým.
http://www.infovojna.sk/komentar-luba-huda-europska-sebaobrana-neskoro-ale-predsa