NÁMESAČNÁ CESTA DO NEBIELEJ BUDÚCNOSTI
„Približne šesť z desiatich dospelých belochov všetkých vekových kategórií tvrdí, že klesajúci podiel belochov v populácii nie je pre spoločnosť ani dobrý, ani zlý.“
Pew Research Center, 23. augusta 2021
Fascinovala ma a zároveň frustrovala nedávna séria prieskumov verejnej mienky, ktoré uskutočnilo Pew Research Center a ktoré sa týkali postojov k znižujúcemu sa počtu bielej populácie v Amerike. Hoci zistenia Pew majú viacero zaujímavých vrstiev, kľúčovým posolstvom je, že výrazná väčšina respondentov bielej rasy uviedla, že podľa nich klesajúci podiel bielych ľudí v populácii nie je pre spoločnosť ani dobrý, ani zlý. Inými slovami, majú pocit, že sa pre nich alebo ich deti napriek posunu do menšinového postavenia nič zásadné nezmení. Pew poukazuje na to, že „sčítanie ľudu v roku 2020 ukázalo, že v USA klesol počet bielej populácie, ktorá nie je hispánska… od roku 2010 do roku 2020 sa znížil o 3 % – teda približne o 5,1 milióna ľudí. Pokles bol geograficky rozšírený, pričom v 35 štátoch došlo k poklesu počtu obyvateľov nehispánskej bielej rasy.“ Pew to dáva do súvislosti s prisťahovalectvom a prirodzeným prírastkom nebielej populácie, ale aj s nárastom medzirasových manželstiev a rastúcim počtom multirasových alebo multietnických detí. Hoci si belosi zachovávajú najväčší podiel na americkej populácii spomedzi jednoetnických skupín, Pew jasne hovorí, že ich podiel nezadržateľne klesá. Očakáva sa, že „počet bielych obyvateľov USA, ktorí sa neidentifikujú s jednou rasou“, klesne do roku 2045 pod 50 %.
H. L. Mencken kedysi opísal vieru ako „nelogické presvedčenie o výskyte nepravdepodobného“. Zamýšľané predovšetkým ako bodnutie proti veriacim, nemohol som si pomôcť, ale považujem to za vhodné pre 61 % dospelých belochov, ktorí pre Pew povedali, že vyššie načrtnuté osudové zmeny nebudú mať absolútne žiadny vplyv na americkú spoločnosť a kultúru. Nehovoriac o 15 % respondentov, ktorí Pew povedali, že takáto transformácia je „dobrá pre spoločnosť“ alebo „veľmi dobrá“. Vôbec by ma neprekvapilo, keby v tomto poslednom čísle dominovali Židia v bielej tvári (pozri komentár Kevina MacDonalda o neskrývanej radosti Jennifer Rubinovej z úpadku bielej rasy), ale celkový obraz tohto prieskumu je nesporne obrazom bielej populácie, ktorá zaspáva do budúcnosti, ktorej všetko nasvedčuje tomu, že bude naozaj veľmi zlá.
Kto sú títo námesačníci? Pew zdôrazňuje, že „rozdiely podľa veku sú obzvlášť výrazné“. Spomedzi respondentov vo veku 18 až 29 rokov 29 % tvrdí, že demografický pokles bielej rasy je pre spoločnosť dobrý, zatiaľ čo 13 % respondentov tvrdí, že je zlý. Naopak, „32 % Američanov vo veku 65 rokov a viac tvrdí, že tento demografický posun je pre spoločnosť zlý, a len 6 %, že je dobrý“. Aj keď existujú určité predvídateľné rozdiely medzi republikánskymi a demokratickými voličmi v otázke, či bude transformácia Ameriky dobrá alebo zlá, takmer identické percentá respondentov z každej strany sa vyjadrili, že neprinesie žiadne významné spoločenské zmeny a nie je ani dobrá, ani zlá (61 % republikánov oproti 62 % demokratov). Zdá sa, že vzdelanie nemalo na odpovede dramatický vplyv. Spomedzi ľudí s postgraduálnym vzdelaním 14 % odpovedalo, že demografický pokles bielych by bol „trochu zlý“ alebo „veľmi zlý“, zatiaľ čo 18 % odpovedalo, že by bol „trochu dobrý“ alebo „veľmi dobrý“. Najväčšie percento, v súlade s odpoveďami rozdelenými podľa veku a politickej orientácie, tvorilo 69 % držiteľov postgraduálneho titulu, ktorí tvrdili, že transformácia Ameriky nebude ani dobrá, ani zlá.
„Ani dobré, ani zlé“
S rizikom prílišnej analýzy zdanlivo jednoduchého výroku si myslím, že stojí za to zamyslieť sa nad mentálnymi procesmi a kultúrnymi posolstvami, ktoré môžu vyvolať zasnenú odpoveď, na ktorú upozornil Pew. Samotné výsledky by sa dali interpretovať spôsobom „pohár je napoly plný/pohľad je napoly prázdny“, a na tomto tvrdení je istý prvok pravdy. Koniec koncov, viac ako 80 % bielych respondentov Pew odmietlo označiť demografický pokles bielych v Amerike za dobrú vec. V kontexte masovej démonizácie bielej histórie a kultúry a zosilnenia spoločenského tlaku proti akejkoľvek forme sebapotvrdenia bielej rasy by sa takýto výsledok mohol považovať za Pyrrhovo víťazstvo. Kevin MacDonald spolu s niekoľkými ďalšími autormi na tejto stránke ukázali, že existuje systémová motivácia na urýchlenie úpadku vplyvu a demografie bielych, od podpory diverzity v priemysle a obchode až po diskrimináciu bielych vo vzdelávaní a zamestnaní. Prevažujúcim posolstvom modernej multikultúrnej spoločnosti je, že biela väčšina kdekoľvek a v akejkoľvek oblasti života je zo svojej podstaty zlá a že najjednoduchšia a najpresvedčivejšia metóda na dosiahnutie lepšej, životaschopnejšej a spravodlivejšej spoločnosti spočíva v znížení zastúpenia bielych a zaplavení každého historicky bieleho národa alebo inštitúcie etnickým panoptikom.
Napriek svojej pesimistickej povahe sa musím priznať k istému údivu, že uprostred takého nepriateľského kultúrneho kontextu len každý piaty súhlasil s tým, že demografický pokles bielych by bol dobrý.
Ako si však vysvetliť váhavosť pri jeho označovaní za zlý? Nie je jedným z najľudskejších inštinktov ľutovať stratu akéhokoľvek druhu? Ľudia každý deň ľutujú stratu blízkych, bohatstva, postavenia, mladistvého vzhľadu, zdravia a cenného majetku. Demografický úpadok bielej rasy je napriek všetkej propagande jasnou predzvesťou straty, a to naozaj obrovskej straty. Zjednodušene povedané, znamená prerušenie reťaze postupného vlastníctva. Zdedíte pôdu alebo majetok po predkovi a odovzdáte ho potomkovi, pričom sa sami stanete predkom. Spojené štáty americké sú projektom postupného vlastníctva bielych od čias prvých kolónií a tento projekt sa skončí v deň a hodinu, keď bieli prestanú byť schopní určovať smerovanie národa. Hovorím „schopných určovať“, a nie jednoducho „určujúcich“, pretože už teraz existujú nepriateľské vplyvné elity, ktoré riadia smerovanie súčasnej Ameriky spôsobom, ktorý je v rozpore so záujmami bielych. Biela väčšina však prináša aspoň prísľub nádeje, že sa táto situácia môže napraviť. Strata bielej väčšiny je stratou nádeje na znovuzískanie mechanizmov a aktív pôvodného projektu. Po prekročení tohto Rubikonu bude jedinou možnosťou začať nový projekt, ktorého podstatou musí byť opätovné získanie väčšinového postavenia.
Strata demografickej kontroly nad bielymi národmi sa bude podobať strate kontroly nad autom, pretože následky vysídlenia na vlastnom území sa v rozsiahlej histórii ľudstva ukázali ako katastrofálne a vždy ich sprevádza nárast násilia, politického podriadenia, sociálneho ostrakizmu a dehumanizácie. Všetko, čo chcú naši „prebudení“ kritici povedať o historickom imperializme alebo nadvláde bielych, sú jednoducho truizmy ľudského zvieraťa, nech sa vyskytuje kdekoľvek. To, čo teraz odsudzujú, budú čoskoro predpisovať. Dominantný bude dominovať a byť menšinou, najmä ak nie ste na túto pozíciu historicky prispôsobení a takticky vybavení (na rozdiel od Židov, ktorí sú na ňu mimoriadne dobre prispôsobení), je zraniteľná pozícia, ktorej sa treba za každú cenu vyhnúť. Tí, ktorí poukazujú na chránené postavenie menšín vo všetkých súčasných západných krajinách, zabúdajú, že ide o vedľajší efekt mimoriadne odpornej bielej politickej halucinácie, ktorá sa vyparí hneď, ako sa belosi sami dostanú do menšinového postavenia. Bieli, ktorí veria, že im budú v rámci medzietnického quid pro quo poskytnuté zákonné privilégiá, prednostné cesty k zamestnaniu a nadmerné zastúpenie vo všetkých oblastiach od televíznych reklám až po vládu, zjavne nečítali medzi riadkami nepriateľskej masovej propagandy. Žijú v raji bláznov. Tam, kde námesační belosi očakávajú reciprocitu, nájdu len pomstu.
Z menej materialistického hľadiska je demografický úpadok bielych aj predzvesťou hlbokej kultúrnej straty. Príznaky sú už tu. Kedy ste naposledy videli v médiách obraz normálnej, etnicky homogénnej bielej komunity alebo dokonca len normálnej bielej rodiny? Demografický úpadok bielych znamená, že belosi budú v produktoch kultúry, ktorú obývajú, vidieť menej seba alebo vôbec nič. Okolitá kultúra sa stane v lepšom prípade nerelevantnou a bezvýznamnou, v horšom prípade neuveriteľne nepriateľskou alebo nebezpečnou. Ak je kultúra metódou, ktorou národ hovorí sám so sebou o sebe a svojich ašpiráciách, potom môžu belosi očakávať, že sa kultúrne utlmia, budú počúvať len obočie cudzincov a v dôsledku toho stratia akýkoľvek prirodzený zmysel pre orientáciu. Biela kultúra sa buď bude musieť rozvíjať v malom meradle, v izolovaných ohniskách etnickej homogenity, alebo bude atrofovať a stagnovať. Tvárou v tvár démonizácii historickej bielej kultúry, v ktorej je považovaná a prezentovaná ako potenciálne inšpirujúca budúce „krivdy“ bielych, bude aj biela kultúra vystavená stále agresívnejšiemu vymazávaniu zo strany nových dominantných síl.
Klamári, zbabelci a hazardní hráči
Ako a prečo si toľko lunatikov tvárou v tvár takýmto potenciálnym stratám vyčarilo neutrálnu, nezáväznú odpoveď? Prvou možnosťou je, samozrejme, že v hĺbke duše majú pesimistickejšie názory, ale boja sa ich vyjadriť. Všetky komentáre o úteku bielych naznačujú, že bieli opúšťajú akúkoľvek oblasť, len čo sa v nej stanú menšinou alebo dokonca zmenšujúcou sa väčšinou. Ako teda môžu mať ľudia neutrálne pocity k procesu úpadku v celoštátnom meradle, keď ho nedokážu stráviť ani na Hlavnej ulici? Je možné, že výsledky Pew iba odrážajú obavy a úzkosť belošského obyvateľstva vyjadriť svoje skutočné pocity v otázke rozmanitosti? Hoci je to zaujímavé, táto možnosť ma nijako nepotešila. Ak je pocit spoločenského strachu taký silný, že aj anonymný prieskum podnecuje k vyhýbaniu sa a odmietaniu vlastných záujmov, potom by miera zbabelosti bola taká, že je aj tak všetko stratené.
Verím však, že výsledky ankety aspoň do istej miery presne odrážajú skutočné, hoci zmätené pocity bielej populácie. Prevažná väčšina odpovedí odráža zotrvačnosť – neschopnosť rozhodnúť sa. Domnievam sa, že väčšina týchto odpovedí vychádza z miesta v mysli bielych, ktorí si až príliš dobre uvedomujú, že rozmanitosť nie je dobrá, ale aj z miesta, ktoré jednoducho nebolo kultúrne vybavené na to, aby videlo trochu ďalej. Domnievam sa, že väčšina bielych má inštinktívne obavy, že úpadok bielych bude pre spoločnosť zlý, ale že sú tak bombardovaní opačnými správami, že majú problém predstaviť si, v čom bude táto spoločnosť zlá. A na rozdiel od úteku bielych, ak sa celý národ preklopí na nebiely, kam sa dá ísť? Biely útek sa sám stane zbytočným. Bieli budú uzamknutí v rozmanitosti. Je teda z psychologického hľadiska jedinou možnosťou jednoducho sa venovať popieraniu a dúfať v to najlepšie? Výsledky prieskumu Pew naznačujú, že áno.
Súčasná masová kultúra je psychologickou pascou aj v tom zmysle, že z bieleho multikulturalistu sa stáva len o málo viac ako hazardér. Človek v kasíne, ktorý bezmyšlienkovite vkladá peniaze do automatu na ovocie, tak robí v úplne umelom prostredí. Cíti sa pohodlne, aj keď prehráva peniaze. Stráca zmysel pre čas a pokračuje vo vkladaní peňazí a ťahaní páky, pretože svetlá blikajú, kolesá sa točia a občas sa ozve dramatické cinknutie mincí do lesklej oceľovej kapsy. To sú jeho skromné odmeny. Cíti sa dobre, keď sa tak stane, ale nakoniec sa odmeny zastavia a on už nemá čo dať. Myšlienka, že systém bol celý čas proti nemu a že jeho prehry boli vopred dané a predvídateľné, ho možno ani nenapadne, keď odchádza napoly omráčený a nespokojný sám so sebou. Biely multikulturalista si je vedomý, či už vedome, alebo nie, že ak vydá určité potvrdzujúce zvuky o rozmanitosti, tak sa mu dostane spoločenského ekvivalentu blikajúcich svetiel, točiacich sa kolies a cvendžiacich mincí. Priláka napríklad veľa „lajkov“, alebo ak naozaj trafí jackpot, môže získať grant alebo povýšenie. Naďalej vkladá požadovanú cenu do stroja – podpory rozmanitosti, ale nevie, podobne ako hráč, o tom, že jeho prostredie je falošné a systém je vytvorený na jeho bankrot. Biely demografický úpadok je pomaly sa vyprázdňujúcim vreckom hazardného hráča. Ako všetci hazardní hráči, čím bližšie sú k prázdnemu vrecku, tým bezohľadnejšie a dramatickejšie sa stávajú ilúzie o náhlej výhre. Z tohto dôvodu očakávam, že s tým, ako sa úpadok bielej Ameriky zrýchľuje, môžeme očakávať povrchne rozporuplný stav, v ktorom sa masy bielych naozaj presvedčia, že je to tak najlepšie a že spoločnosť sa čoskoro obráti do nejakého magického utopického rohu. Hráč sa bráni myšlienke, že bol úplne hlúpy, keď vôbec hral túto hru. Multikulturalista odmietne náznak, že prispieva k vlastnému pádu.
V podstate toto je to, čo ma na zisteniach Pew najviac trápi a prečo odmietam ich interpretáciu „pohára napoly plného“. Každý, kto naznačuje, že dramatické zmeny v demografii, moci a vplyve, ktoré v súčasnosti prebiehajú, nebudú „ani dobré, ani zlé“, žije v umelom prostredí v národnom kasíne. Každý, kto nevidí výrazné a hroziace straty na obzore, žije vo večnej prítomnosti, odtrhnutý od minulosti a neschopný konceptualizovať budúcnosť. Netuší, že sa blíži neskorá hodina.
„Druh triumfu“
Zotrvačnosť normálnych belošov je v ostrom kontraste s citeľným nárastom radosti a vzrušeného očakávania opozičných frakcií (pozri najnovší článok Kevina MacDonalda, ktorý skúma to najhoršie, čo Twitter ponúka). V prípade tých druhých sa nedá hovoriť o tom, že by úpadok bielych nebol „ani zlý, ani dobrý“. Biely demografický pokles je naopak obrovským víťazstvom. V skutočnosti je to niečo také hodné oslavy, že sa na to odpočítavajú dni. Demograf Brookingsovho inštitútu William H. Frey, neznámej etnickej proveniencie, sa vo svojej knihe 2018 Diversity Explosion vyjadril: Považujem za nekonečne fascinujúce, že tento prorok dobrých správ predniesol svoj prvý veľký prejav na túto tému, a to zo všetkých možných miest práve na pôde Amerického židovského výboru v houstonskej synagóge Beth Yeshurun.
Poznámka, že úpadok bielej Ameriky je „dobrou správou“, mi pripomenula komentár britského židovského novinára Jonathana Freedlanda po sčítaní ľudu v roku 2011. Freedland najprv zdôraznil, že „krajina je teraz menej biela a menej kresťanská. V roku 2001 tvorili belosi 91 % celkovej populácie. Pri poslednom sčítaní sa tento podiel znížil o päť bodov na 86 %.“ Podľa Freedlanda bol rok 1948 kľúčovým rokom v britských dejinách, pretože „v ňom priplávala loď Windrush s karibskými migrantmi, ktorí mali zmeniť tvár Británie“. Svojich čitateľov presviedčal o tom, že je starý veselý Anglosas, šikovnými odkazmi na „my“ a „nás“, pričom tvrdil, že „by sme mali milovať krajinu, ktorou sme sa stali – neformálnu, zmiešanú, nepredvídateľnú -, a nie tú, ktorou sme bývali“. Freedland potom radostne informoval, že „bieli Briti sa stali v Londýne menšinou, ktorá tvorí len 45 % obyvateľov mesta“, a svoj článok zakončil prekvapujúcou poznámkou, že „hlavným príbehom je určite to, že táto krajina prešla v tomto a predchádzajúcich desaťročiach radikálnou transformáciou – a to v relatívnom pokoji a relatívnom mieri. Nikto za to nebude udeľovať zlaté medaily, ale aj tak je to istý druh triumfu.“ Británia, podobne ako Amerika, prechádza svojimi zmenami „s relatívnym pokojom a relatívnym mierumilovnosťou“, pretože je tiež domovom námesačníkov, klamárov, zbabelcov a hazardných hráčov.
Záver
Táto esej nie je pesimistická do tej miery, že jej zámerom nie je demoralizovať, ale pomôcť pri zostrovaní nášho pohľadu na daný problém. Tento problém zahŕňa umelé prostredie, zmanipulovaný systém dočasnej odmeny a stále sa znižujúci výnos pre všetkých belochov, ktorí hrajú nebezpečnú hru na rozmanitosť. V živote buď získate, alebo stratíte. Neexistuje priestor na stagnáciu. Myšlienka, že masívne demografické zmeny nebudú „ani dobré, ani zlé“, nie je nič iné ako nelogická viera vo výskyt nepravdepodobného. Zistenia Pew naznačujú, že akékoľvek prebudenie bielych k plnému uvedomeniu si skutočnej povahy úpadku bielej rasy bude mamutia úloha.
Autor: Andrew Joyce, Ph.D.
https://www.theoccidentalobserver.net/2021/09/01/sleepwalking-into-a-non-white-future/