NOVÝ STREDOVEK – ZOTROČENIE ČLOVEKA A NÁRODOV


,,Veľké udalosti svetových dejín sú v podstate hlboko bezvýznamné. Podstatný je nakoniec len subjektívny život jednotlivca. Ten jediný robí dejiny, iba v ňom sa odohrávajú všetky veľké premeny a všetka budúcnosť a celé svetové dejiny pochádzajú ako obrovský súhrn nakoniec predsa len z tohto skrytého jedincovho prameňa. Vo svojom najsúkromnejšom a najsubjektívnejšom živote dobu nielen znášame, ale sme aj ich tvorcovia. Naša doba – to sme my!“ 

Carl Gustav Jung

 
Sme svedkami akéhosi ,,nového stredoveku“, ktorý je oveľa temnejší, ako ten minulý stredovek, pretože boj proti nemu je oveľa náročnejší. Jeho metódy sú oveľa sofistikovanejšie na zotročenia človeka a celých národov. Používa pri tom predovšetkým systematické psychické a ekonomické násilie. Ak v minulosti bola viditeľná vonkajšia nesloboda, proti ktorej bolo možné bojovať, tak súčasná vnútorná nesloboda je oveľa sofistikovanejšia, pretože nie je viditeľná a človek si ju moc neuvedomuje. Je to podľa nemeckého filozofa Martina Heideggera akýsi verejný anonymný diktátor ,,das Man“, čiže ,,ono sa“.

Akejkoľvek vojne predchádza duchovný a kultúrny úpadok ľudstva. Ak chceme proti vojne bojovať, tak musíme poznať aj príčiny, ktoré jej predchádzajú. Následne treba tieto pomery zlepšiť. Moderný človek akoby strácal schopnosť myslieť a konať samostatne. V pracovnom živote je neustále preťažovaný, čo mu zabraňuje, aby samostatne myslel a je čoraz viac nesústredenejší, čo je základnou prekážkou tvorivého myslenia. Človek stráca svoju osobnosť v neosobnom dave, keď sa šíria masová infekciu davovej psychózy.

Je potom náchylný veriť akejkoľvek propagande a jednoduchým šablónam. Je preto neautentický, keď sa podriaďuje neosobnej mase ,,ono sa.“ Čiže je nekriticky konformný s dobovými názormi, módou, atď. Jeho nesloboda sa ešte stupňuje, keď je členom vysoko centralizovaných korporácií, kde je chápaný ako predmet a číslo a nie ako človek so svojou jedinečnou osobnosťou. Je neúplný, pretože sa zaoberá iba svojou špecializovanou činnosťou a nejaví záujem o iné oblasti. Dochádza k organizovaniu práce, čo prispieva k veľkým výsledkom, ale na úkor duchovnej samostatnosti človeka. Povrchne sa potom diletantsky zaujíma o iné oblasti napr. o politiku, bez nejakého hlbšieho pochopenia a súvislostí. Vo svojom voľnom čase potom javí málo záujmu o kultúru a vzdelávanie a chce sa predovšetkým ,,baviť“. Chce takú zábavu, ktorá nevyžaduje samostatné tvorivé úsilie.

Proti vonkajšej neslobode bolo v minulosti ,,jednoduchšie“ bojovať, pretože sa používali viditeľné prostriedky útlaku voči človekovi, proti ktorým sa bolo možné postaviť. Vtedy boli odporcovia utláčateľských režimov rôzne fyzicky trestaní. Na druhej strane, proti vnútornej neslobode sa nepoužívajú vonkajšie prostriedky, ale vnútorné prostriedky. Proti zotročeniu neautentickej vnútornej neslobody, treba postaviť autentickú vnútornú slobodu človeka. Takýto ,,odporca“ nebude fyzicky trestaný, ale bude v takejto hodnotovo nastavenej spoločnosti, ktorý nevyhovuje nejakým presným schémam, buď na posmech, nechápaný a prinajhoršom nenávidený, pretože bude prorokovať svojím životom, keďže bude príkladom, že život sa dá prežiť aj ináč.

Erich Fromm v knihe Anatómia ľudskej agresivity tvrdil, že základná podmienka, ktorá by zamedzovala tomu, aby sa jednotlivci a skupiny vzájomne neohrozovali, čiže znížiť tzv. obrannú agresiu, je oslabenie reálnych faktorov, ktoré ju mobilizujú. Je to predovšetkým vytvorenie takých podmienok, ktoré si vyžadujú materiálne zdroje, ktoré by zaistili všetkým ľuďom dôstojný život. To ale znamená, že vládnuce triedy musia zaniknúť. Ak majú byť odstránené vojny, tak musí zaniknúť aj mocenská elita, pretože oni vždy majú záujem na to, aby vojny vo svete existovali, pretože majú z nej profit. Až vtedy človek naplno rozvinie plnú slobodu a oslobodí sa od všetkých možných foriem vykorisťovania a útlaku. Aby prebehli pozitívne zmeny v spoločnosti, tak sa musí udiať predovšetkým v ľudských jedincoch hlboká duchovná revolúcia. Musí prebehnúť posun od neproduktívneho charakteru ,,riadenie – vlastníctvo – moc“, čiže ,,mať, vlastniť a hromadiť“, k produktívnemu charakteru ,,rast a život“, čiže ,,byť a zdieľať“.

Žijeme v ére postmoderny, ktorá nie je iba nejakou filozofickou úvahou, ale je to všeobecný životný pocit a určitý prístup k životu. Postmoderný človek, akoby rezignoval po otázke ľudského života. Nepýta sa na otázky: odkiaľ, kam, prečo a k čomu. Nezodpovednosť považuje za svoj údel a jeho ,,cieľom“ je svoj život si iba ,,užiť“. Šíri sa nihilistická vnútorná prázdnota, ktorá ohrozuje nielen človeka, ale aj spoločenské inštitúcie, ktoré akoby strácali svoj zmysel. Tento životný postmoderný pocit sa prenáša aj do politiky, ktorá stráca svoj telos (cieľ). Ak sa porušuje medzinárodné univerzálne právo, keď bezdôvodne iný štát, zaútočí na druhý štát, tak je to spôsobené celkovou postmodernou relativizáciou hodnôt, keď si každý štát môže toto univerzálne právo interpretovať vo svojom vlastnom subjektívnom význame.

Postmoderný človek akoby sa ničoho nechcel pridŕžať, ale všetko chce vyskúšať. V skutočnosti, postmoderný človek aj napriek navonok usmievajúcej maske vnútorne trpí, pretože trpí pocitom frustrácie, že ešte toho veľa nezažil. Reklamy ho v tom podporujú, keď mu predkladajú čo ešte nemá a môže mať. Bez vyriešenia ľudského život, ale postmoderný človek zažíva ,,neznesiteľnú ľahkosť bytia“. Drámou súčasného človeka je, že si zrelativizoval absolútno a absolutizoval si relatívno.

Albert Einstein v eseji Prečo socializmus? z roku 1948 charakterizoval podstatu krízy modernej doby, ako krízu vzťahu jednotlivca ku spoločnosti. Jednotlivec pociťuje svoju závislosť viac ako inokedy, ale túto závislosť nepociťuje ako prínos, ale naopak ako ohrozenie svojej existencie. Okrem toho sa jeho egoistické pudy zvýrazňujú a naopak jeho sociálne pudy sa znižujú, keďže dochádza k odcudzeniu voči verejnej sfére, ktorú nepovažuje za svoju vlastnú.

Súčasná postmoderná doba vytvára na človeka priam až schizofrenický psychický nátlak. Na jednej strane všadeprítomná reklama podnecuje u človeka egoizmus a hédonizmus, aby svoje túžby neustále naplňoval. Na druhej strane je to svet práce, aby človek sa podriadil neosobnej štruktúre, ktorá nehladí na jeho jedinečnú osobnosť. Tak sa priam vytvára všeobecná nespokojnosť v kultúre. Preto ako konštatoval neskoršie americký sociológ a historik Christopher Lasch v sedemdesiatych rokoch, keď sa vytvorila kultúra narcizmu, boj o psychickú rovnováhu v spoločnosti, ktorá vyžaduje podrobiť sa spoločenským pravidlám, ale odmieta tieto pravidlá založiť na nejakom morálnom kódexe, len posilňuje zahľadenosť do seba. Tieto pravidlá nemôžu byť vybudované na morálnych hodnôt ako je dobro, krása a láska, pretože by tieto hodnoty ,,zbytočne“ brzdili ekonomickú mašinériu.

Samotný systém podporuje vojnu proti všetkým ,,keď človek je človekovi vlkom“. To sa ale nedá zastaviť centralizmom štátu mocného Leviathana, ktorý by chcel mechanicky zjednotiť ľudí, bez hlbšieho spojenia medzi sebou, ako sa mylne domnieval anglický filozof Thomas Hobbes. Vždy, keď chýba láska medzi ľuďmi, tak štát bude musieť použiť donucovacie prostriedky, ako aspoň mechanicky ľudí spojiť, aby medzi sebou spolupracovali. Vtedy prichádza vojna všetkých proti všetkým, keď jedine mocný Leviathan štátu urovná mechanicky vzťahy medzi ľuďmi, keď už tu nebude možné spontánnou, slobodnou a prirodzenou cestou. Vojna je už len krajným prípadom, keď táto absencia lásky vo vnútri štátu, sa prenáša aj do medzinárodných vzťahov, keď iný národ nenávidí druhý národ.

Najviac zla nevykonali ľudia v totalitných režimoch, ktorí fanaticky prijali ideológiu režimu, ale tí, ktorí boli voči ideológií ľahostajní a vykonávali len svoju ,,povinnosť“. Je to známy tzv. ,,luciferov efekt“, na ktorý prišiel americký psychológ Philip Zimbardo vo svojom Stanfordskom väzenskom experimente, ktorý musel ale predčasne prerušiť. V tomto experimente z roku 1971 si Zimbardo na základe inzerátu v novinách našiel dobrovoľníkov, pretože chcel skúmať psychologické účinky človeka v zajatí. Hlavne, ako sa prejaví účinok nabodnutia náhlej moci dozorcov a ich vplyv na bezbranných nevinných väzňov. Dobrovoľníci sa rozdelili na dozorcov a väzňov. Experiment sa tak vymkol spod kontroly, pretože dozorcovia vo väzniciach, tak šikanovali väzňov, že experiment musel Zimbardo predčasne po šiestich dňoch ukončiť.

Nemecko – americká filozofka Hanah Arendtová si pri procese s Adolfom Eichmanom ako novinárka v roku 1961 všimla, že na prvý pohľad nevyzeral, akoby to bol nejaký zloduch, ale vyzeral iba ako taký obyčajný úradník, ktorý si počas nacistickej vlády konal len svoju ,,povinnosť“. Arendtová to nazvala ako banalita zla.

Česká filozofka Božena Komárková preto tvrdila, že zodpovednosť za najväčší diel abnormalít počas druhej svetovej vojny, bola zodpovedná predovšetkým dobre vzdelaná inteligencia z jednej najvzdelanejšej krajiny v Európe. Práve vtedajšie nacistické Nemecko, projektovalo stavby koncentračných táborov. Bolo to možné iba preto, že ľudské svedomie stratilo zmysel pre dobro a zlo. V duši týchto ľudí sa nezanechala vôbec žiadna vina, že spáchali niečo zlé. Jediné čo ich zaujímalo bolo, či je možná technická aplikácia v praxi, bez zohľadnenia hlbších súvislostí a bez zohľadnenia účinkov ich činov v realite.

Zároveň vojna ukázala, že v ľuďoch sa skrývalo dobro, ktoré sa ukázalo až v hraničných situáciách koncentračného tábora, keď ľudia, ktorí boli sami hladní až na smrť, si napriek tomu rozdelili kúsok chleba so svojimi druhmi. Niektorí dokonca aj obetovali svoj život za druhého človeka. Tieto obete sú zároveň príkladom toho, že človek aby nezaprel sám seba, tak obetoval aj svoj život za druhého človeka. Poučenie je také, že nemôžeme už nadväzovať na optimistickú ilúziu v naivnej viery vedy a techniky, ale môžeme nadväzovať na ľudskosť, ktorá sa prejavila v extrémnych vojnových hraničných situáciách. Vojna ukázala dve krajnosti, čiže nesmiernu brutalitu, ale na druhej strane ukázala aj veľkú ľudskosť niektorých jedincov, ktorí riskovali svoje životy.

Vo všeobecnosti deľba práce v modernej spoločnosti vytvára niečo ako organizovanú nezodpovednosť, pretože každý človek vykonáva iba svoj úkon a stráca povedomie o celku. Akoby nikto nebol zodpovedný za celok a zodpovednosť visí vo vzduchu. Je to dôsledok vývoja modernej spoločnosti, keď človek – odborník začal prevažovať nad človek – osobnosť. Aby západná spoločnosť mohla vybudovať pevné základy pre obrovskú gigantickú mašinéria, kde jedinou ,,cnosťou“ sa stal výkon, tak sa musela postupne potlačiť mravná stránka osobnosti. Preto vojny sú obrovským mrhaním ľudského a technického potencionálu, kde je potlačená morálka a viac sa preferuje vôľa k moci. Moc je vo všeobecnosti silou, len keď sa neustále ukazuje a keď neustále prerastá samú seba. Celý súčasný ekonomický systém musí neustále expandovať rásť, ináč by zanikol. Preto aj vojna je krajným prostriedkom tohto systému, ako inými vojenskými prostriedkami expandovať, keď to už nie je možné ekonomicky, pretože iný štát sa nepodvolil nanúteným ekonomickým pravidlám.

Ako tvrdil anglicko – poľský sociológ Zygmunt Bauman v knihe Modernosť a holokaust, moderná spoločnosť od počiatku bola, je a bude organizáciou skonštruovaná tak, aby potláčala, alebo dokonca likvidovala. Táto agresivita je latentná a môže sa prejaviť v inej situácií manifestačne.

Nietzsche rozlíšil pasívny nihilizmus, keď človek je apatický v živote a nejaví záujem o nič. Aktívny nihilizmus je zase taký, keď ľudia sa nezmyselne zabíjajú vo vojnách. Podobne aj Masaryk rozlíšil subjektívne násilie, keď agresivita je zameraná voči samotnej svojej vlastnej osobe a naopak objektívne násilie je prejavené navonok, keď sa vraždia ľudia vo vojnových konfliktoch.

Ako tvrdil Jan Patočka vo svojej knihe Prirodzený svet ako filozofický problém moderný človek musí seabdikovať na svoj život pretože je agentom cudzích síl, ktorý skryto dirigujú jeho život. Nepociťuje sa ako osoba, ale iba ako vec, ktorá má byť použitá iba pre ekonomické účely. Sebaodcudzenie je dôsledkom toho, že život moderného človeka je zvecnený a odcudzený, pretože nediriguje život zo svojho vlastného prameňa, ale sa skôr oddáva náhodným vonkajším impulzom, ktorý prichádza zo systému. To, že človek si túto neslobodu neuvedomuje, tak v konečnom dôsledku sa aj znižuje pocit jeho ohrozenia objektívnymi mocnosťami. Pocit autentickej životnosti sa znižuje, keď objektívne mŕtvo sa rozprestiera aj do nášho života. Ľudstvo, ktoré je pokorené, zabrzdené vo svojom emocionálnom, kognitívnom a kultúrnom vývoji, tak pociťuje k sebe nenávisť a fanaticky nenávidí akúkoľvek krásu, lásku, prírodu, alebo kultúru okolo seba.

Moderný človek napriek všetkému cestovaniu, konzumu, technickým vynálezom, bohatstvu nemá potrebný kľud a pokoj, ale naopak je čoraz viac unavenejší, nervóznejší, rozrušenejší a zmätenejší. Chýba mu akýsi duchovný stred, ktorý by mu dodal existenciálne zakotvenie. Stratil sa jednotný náboženský svetonázor a namiesto toho tu existuje intelektuálna a mravná anarchia. Moderný človek je preto nehotový, neucelený a nejednotný. Ide o to vytvoriť lepší svetonázor, ktorý by zodpovedal viac realite a zároveň by obsahoval v sebe nadčasovú ideu. Buď to bude obnovené náboženstvo, ktoré prešlo hlbšou sebareflexiou, alebo to bude iný lepší svetonázor založený na humanite.

Nemecký psychológ Arno Gruen v knihe Šialenstvo normality za zdroj násilia v modernej spoločnosti považoval zanedbávanie svojho vlastného vnútorného života a jednostrannú vonkajšiu prispôsobenosť etablovaným spoločenským normám. Vlastná osobnosť je zmrzačená a preto cíti určitú frustráciu. Len človek, ktorý je sám zo sebou nespokojný a trpí komplexom menejcennosti a pocitom frustrácie, môže páchať zlo.

Mier sa nevyjednáva iba v politických diplomatických kruhoch, ale mier sa vyjednáva predovšetkým v našich každodenných medziľudských vzťahov. Na tento mier bude musieť pozitívne reagovať aj politická scéna, pretože sa vytvára určitá duchovná klíma. Tak ako to je v súkromnom živote, tak aj v medzinárodnom kontexte by sa konflikty mali riešiť mierovou cestou. Je potrebný vnútorný mier, pretože štát, ktorý nedokáže žiť v mieri so svojimi vlastnými občanmi, tak sa nedá očakávať ani mierové súžitie s ostatnými krajinami. Ak štát nie je spravodlivý voči svojím vlastným občanom, tak nie je možné očakávať, že bude spravodlivý aj voči iným národom.

Predovšetkým musí v štáte fungovať sociálny zmier a musia byť dodržiavané ľudské, občianske a sociálne práva. Musí nastať predovšetkým mier medzi ľuďmi v ich každodennosti, keď sa ľudia prestanú hádať pre majetky, prestanú si závidieť a hlavne prestanú sa nenávidieť. Musí nastať väčšie porozumenie medzi ľuďmi, pomoci a predovšetkým musia sa ľudia vzájomne rešpektovať. Musí sa predovšetkým hľadať v človekovi dobro, aj keď na prvý pohľad sa môže zdať byť skryté. Na čo upriamujeme pozornosť, tak to časom neustále silnie. Až tento medziľudský mier sa môže preniesť na štátnu úroveň. Štát zase môže preniesť tento mier na iné štáty.

Súčasný spoločenský chaos, je len odrazom nepokoja v duši súčasného človeka, ktorá je znečistená súčasným systémom. Hektický spôsob života znemožňuje hlbšie sa zamyslieť nad zmyslom bytia, a preto treba vytvoriť ostrovy pozitívnej deviácie, kde by človek sa vedel zamyslieť nad zmyslom svojho bytia a jeho smerovania. Voľný čas je predovšetkým časom, keď človek má možnosť hlbšie sa zamyslieť nad zmyslom života a sveta. Slovami antického filozofa Herakleitosa voľný čas je ,,moment započúvania sa do moci bytia“.

Mier vybudujeme hlavne vtedy, keď budeme mať v našej duši pokoj, kľud a mier. Spoločnosť nikdy nedosiahne vonkajší mier, ak v nej nebude panovať vnútorný mier. Všetka snaha bude odsúdená potom na neúspech, pretože to bude iba dočasné prímerie. Je to len pokus vytvoriť mier. Do pokoja ale už musíme vstúpiť, ktoré už existuje v našom vnútri. Bytie je nadčasový princíp, ktorý sa nachádza v ľudskom vnútri a v okolitom svete. Vtedy sa vzdá človek svojho egoizmu, ktorý je príčinou nešťastia na tomto svete.

Pokoj je večný. Podľa miery toho, ako ľudská osoba zažíva v sebe pokoj, tak môže vyžarovať do svojho okolia kľud a mier a byť pozitívnym spúšťačom zmien vo svojom okolí. Tento pokoj začne rezonovať aj v iných ľuďoch.

Ľudia sa budú začať prebúdzať z tohto Matrixu do ktorého ich uväznil tento systém, pretože ich oslovuje niečo, čo vždy bolo vždy prítomné hlboko ukryté v ich vnútri. Bude pre nich čoraz ťažšie byť neautentickým, keď sa stretnú s čistým autentickým bytím. Ak sa vzdávame falošných predstáv o sebe a o svete, tak potom slúžime ako zrkadlo pre ostatných ľudí. Tento pokoj sa potom rozšíri po celom svete. Svetový mier sa rozšíri iba vtedy po celom svete, keď sa stelesní v určitej konkrétnej osobe. Pokojom sa nemyslí nedostatok vizuálnych a akustických vnemov, ale predovšetkým, keď je človek zjednotený s celým univerzom. Už na prvý pohľad bude taký človek vyžarovať energiu, ktorá sa prejaví predovšetkým v iskre jeho očiach a pravým nefalšovaným úsmevom. Človek bude vtedy naplnený bytím a mier zavládne na tejto Zemi.

Autor: Tomáš Daněk

https://casopisargument.cz/?p=47518