PROTIPRÚD – ODVAHA S REFERENDOM
Referendum na Slovensku pravidelne zlyháva: Čím to asi bude? Pasivita občanov plus znechutenosť z politikov a ich agendy. Nezávislý poslanec iniciuje ďalšie referendum, lebo sa mu nepáči výsledok nedávnych volieb
Ľubomír Huďo vyjadruje údiv nad tým, ako len niekoľko mesiacov po parlamentných voľbách chce niekto opäť zvolávať ľudí k volebným urnám a dokonca očakáva pozitívny výsledok
Zsolt Simon, poslanec Národnej rady SR (nezaradený, odišiel z politickej strany Most-Híd, lebo nechcel sedieť vo vládnej koalícii so stranou Smer-SD), pripravuje petíciu na vyhlásenie referenda. V petícii sa chce voličov opýtať, či sú za to, aby poslanci NR SR prijali ústavný zákon o skrátení siedmeho volebného obdobia NR SR tak, aby sa voľby do Národnej rady konali v roku 2017.
Simon vychádza z toho, že rovnakú otázku použil aj predseda vtedy opozičného Smeru-SD Robert Fico, ktorý organizoval referendum o skrátení volebného obdobia v roku 2004. Plebiscit však nebol úspešný a k urnám prišlo necelých 36 percent voličov. Napriek negatívnej skúsenosti Smeru-SD si nezaradený poslanec verí a je presvedčený o svojom úspechu: „Poznajúc to, ako sú ľudia nahnevaní a sklamaní z výsledkov marcových volieb, myslím si, že si neprajú, aby tu bola takáto vláda celé štyri roky. Voliči prídu k urnám, lebo dostatočný počet z nich si neželá, aby krajina bola rozkrádaná. Ak teda bude referendum, bude druhé úspešné v histórii Slovenska.“
Ureferendujeme vás k „správnemu“ výsledku
Niektorí politici v strednej Európe sú presvedčení, že švajčiarsky model s pravidelnými referendami je aplikovateľný aj na slovenského voliča. Sme síce všetci Európania ? od Švédov cez Švajčiarov až po Slovákov a Srbov, ale univerzálnosť nejakého systému neplatí automaticky vo všetkých kútoch Európy. Je pravda, že svoju úlohu zohráva aj stanovené kvórum pre platnosť referenda, hoci paradoxne pri voľbách do Európskeho parlamentu stačila účasť 13 percent voličov a všetko bolo v najlepšom poriadku.
Ďalším dôležitým faktorom je občianska aktivita a snaha ovplyvňovať veci verejné, no aj znalosť problematiky a zodpovedná podpora, či odmietnutie stanovenej výzvy. Netreba zabúdať ani na snahu opakovaním referend docieliť pre ich iniciátorov odpoveď, s ktorou rátajú, či už na celoeurópskej alebo národno-štátnej úrovni. Priekopníkmi sú najmä bruselskí byrokrati a ich piata kolóna v jednotlivých štátoch, keď odmietnutie nechápu ako odpoveď a zvolia si rôzne cestičky na dosiahnutie cieľa, ako v prípade Európskej ústavy a Lisabonskej zmluvy.
Volič sa nestačí diviť, no po čase si zvykne a práve s tým samozvané elity, oficiálne i v pozadí, rátajú a usmerňujú životy v štátoch i na celom kontinente. Niekedy sa prerátajú a narazia na prekážky a odpor, no znova a znova skúšajú svoju taktiku.
Aj slovenská opozícia, či už zľava alebo sprava, občianska, liberálna alebo konzervatívna, nebýva nikdy spokojná s výsledkami volieb a najradšej by vymenila obyvateľstvo v duchu minulosti – politika strany je správna, len ľudia sú nechápaví a neschopní prijať vlastné dobro. V boľševickom duchu uvažuje aj celé spektrum tzv. demokratických strán. Sú tak nervózni, ak sa nedostanú k moci, že nevydržia štyri roky volebného obdobia v prípade parlamentných volieb a tlačia na pílu.
Vládne i opozičné strany sa navzájom obviňujú z destabilizácie, rozkrádania a poškodzovania štátnych záujmov. A čo na to volič? Šup šup k volebnej urne a „správne“ odvoliť, kedy si to jeho svojráznu zástupcovia zmyslia. Spoločnosť je názorovo roztrieštená, a tak samozrejme existujú dosť početné skupiny nespokojencov a volebný guláš sa varí neustále. Aj poslanec Zsolt Simon je presvedčený, že práve ním iniciované referendum o nových voľbách bude druhé úspešné v histórii samostatného Slovenska.
Druhý úspech na obzore?
Niečo podobné, ako iniciuje Zsolt Simon, už zažila krajina pod Tatrami. Hnutie HZDS iniciovalo referendum o predčasných voľbách v roku 2000, čím chcelo skoncovať s prvou Dzurindovou vládou. S referendom prišiel v roku 2004 súčasný premiér Robert Fico, keď chcel predčasne ukončiť druhú vládu Mikuláša Dzurindu. Obe referendá dopadli rovnako – neboli platné pre slabú účasť voličov.
Na Slovensku bolo od roku 1994 už osem referend. Týkali sa preukazovania finančných prostriedkov pri privatizácii, rovnako aj privatizácie strategických štátnych podnikov, platenia koncesionárskych poplatkov za rozhlas a televíziu, vstupu do NATO a Európskej únie a naposledy v roku 2015 ochrany tradičnej rodiny s otázkou ? Súhlasíte s tým, aby sa manželstvom nemohlo nazývať žiadne iné spolužitie osôb okrem zväzku medzi jedným mužom a jednou ženou?
Jediné z nich uspelo ? o vstupe do EÚ. Len na ňom sa zúčastnilo viac ako požadovaných 50 percent voličov, z nich takmer 93 percent bolo za vstup do bruselského spolku. Vidina nemeckých dôchodkov a životnej úrovne najprosperujúcejších štátov západnej Európy dokázala spojiť a nadchnúť väčšinu v prvom rade materiálnou príťažlivosťou a konzumným rajom bez ohľadu na ostatné dôsledky, povinnosti a obmedzenie suverenity. Na ostatných referendách sa zúčastnilo od necelých 10 až po takmer 45 percent voličov, takže dopadli neslávne.
Bude prípadné deviate referendum úspešné rovnako ako plebiscit o vstupe do EÚ? Parlamentný matador Zsolt Simon je presvedčený, že áno. Ráta s veľkou dezilúziou značnej časti voličov a ich túžbou vymeniť vládu len po zopár mesiacoch jej vládnutia. Motívom by malo byť skoncovanie s rozkrádaním krajiny.
No Slovensko je tunelované a rozkrádané počas celej svojej novodobej samostatnej existencie, či už politickými figúrkami v červených alebo modrých dresoch a ich finančnými sponzormi. K tomu ešte treba prirátať postupné odbúravanie suverenity vďaka zahraničnej politike rôznych garnitúr v parlamente, vo vláde i v prezidentskom paláci.
Vyburcuje poslanec Simon práve teraz verejnosť, aby nastala radikálna zmena? A kto ju zrealizuje, pán poslanec a okruh jeho oddaných? Pekná, ale evidentne naivná predstava. Potom bude zrejme nová opozícia chcieť zrušiť volebné obdobie možných čerstvých víťazov ďalších volieb a tak donekonečna a ešte ďalej.
Zostúpiť na zem a vnímať realitu
Simon potrebuje vyzbierať 350 000 podpisov potrebných na vyhlásenie plebiscitu. To by mohlo byť reálne, ale je tu ďalší rozhodujúci krok – účasť na referende a jeho výsledok. Sociológ Martin Slosiarik z agentúry Focus v tejto súvislosti pre TASR povedal: „Nepredpokladám však, že by prišlo k referendu 50 percent plus jeden volič. Nehovorím ale, že by účasť nebola dvojciferná. Hranica 50 percent je však v prípade takéhoto referenda, ktoré by nebolo spojené so žiadnymi významnými voľbami, privysoká. Na voľbách sa zúčastňuje približne 60 percent voličov. Z nich musíme odpočítať tých, ktorí vládu podporujú a súhlasia so súčasným stavom.“
Za pokus to nepochybne stojí a nezaradený poslanec tak nanajvýš vyšle signál verejnosti, ako to dobre myslí s krajinou a jej obyvateľmi. Či mu to niečo bude platné alebo nie, zostáva otázne. Vzhľadom na doterajšie skúsenosti s referendami a postojom slovenských voličov to vyzerá skôr na pokus vopred odsúdený na neúspech. Zákonite totiž vyvstane otázka – kto nahradí súčasných vládcov? Nová odroda sofistikovanejšej manipulácie alebo skutoční nositelia potrebných a radiálnych zmien politického prostredia? Okrem možného referenda je na obzore aj východisko a jeho nositelia, či ide len o varenie ďalšieho predvolebného gulášu?
http://www.protiprud.sk/politika/1947.htm