PROTIPRÚD – PREČO NEVÍTAME UTEČENCOV
Masy utečencov z Ázie a Afriky: Prečo Slováci a Česi neotvárajú brány dokorán? Human Rights Watch nás podrobilo kritike. Nemáme sa čoho báť? Pud sebazáchovy v rozpore s eurobruselskými hodnotami
Ľubomír Huďo v súvislosti so Svetovým dňom utečencov poukazuje na snahu očierniť krajiny, ktoré odmietajú znášať následky expanzívnej politiky veľkých mocenských hráčov
Podľa výročnej správy Úradu vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR) vlani dosiahol počet utečencov a vnútorne vysídlených osôb rekordných 65,3 milióna. Rok 2015 bol rekordným aj v počte žiadostí o azyl. Nemecko ich zaregistrovalo 440 000, čo je viac než v ktoromkoľvek inom štáte. Najväčšie množstvo utečencov prichýlilo Turecko – približne 2,5 milióna. Polovica všetkých utečencov pochádza podľa UNHCR len z troch krajín: Sýrie, Afganistanu a Somálska.
Slovensko na pranieri
Okázalí pseudohumanisti, ktorí pred celým svetom demonštratívne dávajú najavo svoje morálne kvality a kážu o ľudskosti, nevynechali príležitosť, akou je Svetový deň utečencov. Podrobili kritike tých, ktorý nemajú Merkelovej syndróm otvorenej náruče. Brány dokorán pre masy valiace sa do Európy z Ázie a Afriky môžu pôsobiť srdcervúcim dojmom, ale následky a z nich vyplývajúci vývoj v najbližších rokoch bude ešte srdcervúcejší a tragickejší pre starý kontinent. To však Merkelovej klony v politike, médiách a určitých mimovládkach nechcú vidieť, odmietajú vnímať realitu a pripustiť si vlastné chyby. Vinníkov vidia v krajinách, v ich vládach a „nehumánnom“ obyvateľstve, lebo odmietajú nimi naordinovaný pohľad na svet.
Od roku 1993 zaznamenalo Slovensko 58 373 žiadostí o azyl a vyhovelo 807 utečencom. Vlani podalo žiadosť ďalších 330 cudzincov, azyl dostali ôsmi, do konca mája 2016 bolo podaných 52 nových žiadostí, za ten istý čas dostalo azyl 154 cudzincov. Vyplýva to zo štatistík Migračného úradu Ministerstva vnútra SR. Ľudskoprávna organizácia Human Rights Watch (HRW) prístup Slovenska považuje za nedostatočný: „Zdá sa, že Slovensko prežíva utečeneckú krízu bez utečencov. Počet utečencov je minimálny, no paradoxne strach je enormný predovšetkým vďaka krajne pravicovým politikom.“
Andrew Stroehlein, hovorca HRW, vyjadril ľútosť nad tým, že SR nie je jediná krajina s takýmto pohľadom na vec – podľa neho sa stačí pozrieť na Českú republiku: „Avšak ako sa Slovensko pripravuje na prevzatie predsedníctva v Rade EÚ, je stále pod väčším drobnohľadom sveta a taktiež antiutečenecká politika a vyhlásenia nasmerované proti islamu od politických predstaviteľov spôsobia, že tá kontrola bude ešte väčšia. Skôr ako hrať na city a zhoršovať pozíciu Slovenska na svetovej scéne, by mali lídri vysvetliť ľuďom, že Slovensko v Európe i medzinárodne má zodpovednosť za pomoc utečencom. Taktiež preukázanie tolerancie je vo väčšom súlade s európskymi hodnotami.“
Opatrnosť je na mieste
Falošný humanizmus je dvojsečná zbraň. Na jednej strane vychádza v ústrety určitým skupinám ľudí a vytvára im vhodné prostredie na ich usadenie sa, na druhej strane ohrozuje inú skupinu ľudí, na ktorú už ohľad neberie a núti ju prispôsobiť sa v mene fráz o solidarite a spolupatričnosti. Fenomén islamských prisťahovalcov a afrických kmeňových väzieb nie je to isté, čo prípad gréckych utečencov pred vládou čiernych plukovníkov, ukrajinských imigrantov pred občianskou vojnou, či vietnamských alebo čínskych malých živnostníkov v gastronómii. Tu sa totiž nerodí budúci civilizačný, etnický i náboženský konflikt.
Žiaľ, utečenci zo Sýrie, Afganistanu a Somálska (polovica utečencov podľa UNHCR) si nesú so sebou konflikty, pred ktorými utekajú zo svojich krajín. Prenášajú ich aj do utečeneckých táborov, kde medzi nimi prepukajú vzájomné násilné zrážky i sexuálne incidenty. Do toho ešte islamský radikalizmus, klanové i kmeňové rozpory a namiesto obohacujúceho multi-kulti modelu je tu ďalšie ohnisko nevraživosti, napätia a neznášanlivosti už na európskej pôde.
Kam to vedie v prípade početných afrických, blízkovýchodných a stredoázijských komunít, sú názornou ukážkou kultúrne a nábožensky uzavreté štvrte v západoeurópskych veľkomestách a no go zóny, kam noha neveriaceho nesmie vstúpiť a ak, tak na vlastné riziko. To všetko však pravdoláskari, slniečkari a vítači popierajú a presviedčajú ostatných, že nič také neexistuje, prípadne len výnimočne, hoci v skutočnosti je to rozmáhajúci sa fenomén.
Skutoční strojcovia konfliktov Biely dom a jeho poskokovia v Bruseli, ktorí rozvrátili Afganistan, Sýriu a Somálsko, ale aj celý rad iných krajín, a podnecovatelia islamského fanatizmu a neznášanlivosti, viď Saudská Arábia, Kuvajt, Katar, Spojené arabské emiráty, by radi bremeno dôsledkov hodili napr. aj na strednú a východnú Európu. A k tomu ešte poučovanie HRW a im podobných organizácií.
Odstrašujúci príklad Západu
Slovensko poskytlo najviac azylov občanom z Afganistanu (241, z toho 74 dostalo štátne občianstvo) a z Iraku (205, občianstvo udelili desiatim). To sa ľudskoprávnym mentorom zdá žalostne málo a tak nám HRW vyčíta, podobne ako aj našim susedom za riekou Moravou, že máme zbytočný strach a môžu za to, kto iní, krajne pravicoví politici. Okrem určitých politikov navyše trpíme celonárodnou xenofóbiou. Západní kazatelia tolerancie nám pripomínajú zodpovednosť v rámci Európy a vyčítajú nedostatok potrebnej tolerancie ako jednej zo zásadných európskych hodnôt.
Paradoxne, práve imigranti, napriek tomu, že unikajú z nebezpečného sveta svojich režimov, náboženskej bigotnosti a železných tradícií, si v novom prostredí a útočisku vytvárajú opätovne to isté prostredie , z ktorého zutekali. Treba priznať, že im ho rozvrátili práve západné mocnosti v mene ovládnutia zdrojov a prostredníctvom destabilizácie, aby presadili svoje geostrategické koncepcie. Následky znáša Európa a jej obyvatelia, nie elity a eurobyrokrati, ktorí žijú tiež vo vlastnom, izolovanom a dočasne bezpečnom svete, rovnako odtrhnutí od reality ako pseudohumanisti.
Žiaľ, ponúkaná európska solidarita a tolerancia, nenachádza náležitú odozvu z druhej strany, veď už aj ďalšie generácie migrantov z afrických a arabských krajín, narodené v inom, odlišnom prostredí, pokračujú v šírení nenávisti, pohŕdania a neustálych výčitiek k európskym spoločenským, kultúrnym a civilizačným pomerom.
Už súčasná situácia v západnej Európe, navyše v súvislosti s imigračnou krízou a spôsobmi jej zvládania a riešenia, je dostatočne odstrašujúca, aby stredná a východná Európa zvolila iný prístup v záujme zachovania identity, kultúrneho odkazu, tradícií a bezpečnosti vlastného obyvateľstva.
http://www.protiprud.sk/politika/1861.htm