ROZHOVOR S ĽUBOM HUĎOM – 2.časť parlamentnelisty.sk
Kto poťahuje nitky nekončiacej vojny na Blízkom východe? Publicista Ľubomír Huďo odhaľuje zákulisie svetovej politiky, skutočné zámery jej veľkých hráčov i zúfalú situáciu Európskej únie
9.2.2016 11:00
Európa oslabená utečeneckou krízou už tak neberie na vedomie americké záujmy, ako v minulosti a stále viac rastie aj odpor jednotlivých členských štátov Európskej únie k mohutnejšej centralizácii moci do Bruselu. Tvrdí politológ, publicista a spisovateľ Ľubomír Huďo v druhej časti rozhovoru, ktorý poskytol Parlamentným Listom. Reč bola nielen o európskej centralizácii, ale aj o úlohách jednotlivých hráčov v neutíchajúcom blízkovýchodnom konflikte.
Kto poťahuje nitky nekončiacej vojny na Blízkom východe? Publicista Ľubomír Huďo odhaľuje zákulisie svetovej politiky, skutočné zámery jej veľkých hráčov i zúfalú situáciu Európskej únie
Minule sme sa rozprávali o chaotickej situácii, ktorá vznikla vlani s masovým príchodom vyše milióna utečencov do Európy aj o tom, že spolu s pribúdajúcimi utečencami rastie odpor voči európskej centralizácii. Prečo sa to deje a aké sú o tom dôkazy?
Napríklad v Holandsku má byť teraz referendum, hoci Holanďania schválili, že obchodná dohoda medzi EÚ a Ukrajinou sa podpíše. Napriek tomu dokázala istá holandská satirická webová stránka zmobilizovať vyše 400-tisíc Holanďanov, ktorí chcú referendum o tejto zmluve. Na referendum je pritom v Holandsku potrebných 300-tisíc podpisov od ľudí. Čiže neposlušná Európa, ktorá by dala prednosť spolupráci s Ruskom, je dnes zamestnaná tým, že nezvláda migračnú krízu a je oslabená. Z celej tejto situácie vyplýva, že si nevieme poradiť so svojimi problémami. Nevieme si poradiť s migračnou krízou, nevieme si poradiť ekonomicky, rúca sa nám Schengen, búra sa integračný model. Z pohľadu amerických geostratégov nás ohrozuje Rusko a z toho vyplýva, že si nevieme sami poradiť.
Ak si teda nevieme poradiť, ako vravíte, s vlastnými problémami, ktoré sužujú členské štáty Európskej únie, aké sa potom ponúka východisko z tejto komplikovanej situácie ovplyvnenej viacerými faktormi?
To znamená, že potrebujeme Veľkého brata, potrebujeme Spojené štáty. Ako vraví Ivo Samson: „Svet potrebuje Spojené štáty.“ My sa bez USA nezaobídeme, lebo situácia sa vyvinula tak, aby sme vyzerali ako bezbranní a neschopní. Je tu preto tradičná otázka: Qui bono (v koho prospech)? No určite nie pre EÚ alebo pre arabský svet, ale ťažia z toho Spojené štáty a Saudská Arábia. Nehovoriac o bezpečnosti Izraela, ktorý môže Európe, kde vznikol názor, že Palestínčania trpia a sú prenasledovaní, povedať, že (Izrael) už roky bojuje s islamským fanatizmom a teraz ho máme aj my v Európe. Preto by sa podľa Izraela nemal svet čudovať, že židovský štát používa tvrdé metódy a stavia betónové múry, aby chránil svoje územie. Dostali sme sa do tejto pozície, v ktorej je americko-izraelská politika vlastne ideálna a my ju nemáme spochybňovať, lebo my potrebujeme takýchto spojencov, keďže nie sme schopní poradiť si s vlastnými problémami. Paradoxné však je, že do týchto problémov nás zavliekol práve Veľký brat alebo teda americká geostrategická politika. Nebudeme sa však vyhovárať len na vonkajšie vplyvy, ale aj vnútorné. Naše politické elity, strany a európske inštitúcie v tomto absolútne zlyhávajú už niekoľko desaťročí.
Akú úlohu v tom hrá Turecko, ktoré už aj viacerí svetoví diplomati obviň, že využíva utečencov ako páku na Európsku úniu pri rokovaniach o integrácii?
Turecko si hrá svoju mocenskú hru, lebo pochopilo, že je potrebné pre Spojené štáty aj pre NATO ako členská krajina. NATO pri ruských hraniciach, pochopiteľne, malo vždy dôležitú úlohu a Američania im (Turkom) mnohé veci prepáčili. Tak ako sa im napríklad v Číne nepáči otázka Tibetu a podobne, ale Turecku takéto porušovanie ľudských práv a likvidáciu Kurdov vždy tolerovali. Je však známe, že USA dodávali inštruktorov, zbrane a pomáhali likvidovať Kurdov. Teraz ich však potrebujú v Iraku, Líbyi, Sýrii atď.
To si Západ uvedomil až teraz, keď naplno udrela utečenecká kríza, že Turecko je v regióne mimoriadne dôležitým spojencom alebo je za tým celým ešte niečo iné?
Turecko potrebovali Američania aj v minulosti proti bývalému Sovietskemu zväzu. Ono to v podstate neskončilo, ako nás presviedčajú udalosti na Ukrajine. Studená vojna sa obnovila a stále trvá, čiže Turecko je stále dôležité, pokiaľ ide o „obkľúčenie“ Ruska. Turecko si uvedomuje, že Západ ho potrebuje. Na druhej strane chce expandovať a presadzovať svoju vlastnú politiku. Prezident Erdogan to robí už druhé funkčné obdobie. Stále tam je to osmanské cítenie, že Turecko chce niečo znamenať aj v rámci celého sveta. To znamená aj v rámci Európy a prístupu do Európskej únie, a kalkulujú s tým, s čím opodstatnene kalkuloval aj Kaddáfí: „Budeme zadržiavať utečencov, ak vy nám za to budete platiť.“ Aj posledný turecký návrh je presne v tomto duchu. Plaťte, a my budeme utečencov zadržiavať. Čiže je to kalkulovanie s prístupom k Európe a ide aj o úlohu v arabskom svete, lebo ako som už povedal, všetky tamojšie krajiny sú oslabené.
Ak sú viaceré krajiny Blízkeho východu také oslabené, ako tvrdíte, čo to znamená pre Turecko, nie je to pre krajinu len ďalší problém, keďže susedí so Sýriou, Irakom a Iránom?
Tieto oslabené krajiny zohrávajú stále menšiu a menšiu úlohu, zatiaľ čo najsilnejšia zostáva Saudská Arábia a hneď po nej Turecko. Veď aj Ankara sa podieľala na tom, aby sa do Sýrie dostávali zbrane, aby boli zásobovaní teroristi z IS. Teraz proti nemu (IS) Turci oficiálne bojujú, ale celá americká zahraničná politika je o tom, že najprv tie skupiny vyzbrojí, vytrénuje, podporí a potom proti nim vedie akúsi vojnu a celé to smeruje k destabilizácii tej oblasti. Turecko preto veľmi kalkuluje a upevňuje si svoju pozíciu. Podniká aktivity, ktoré rozkladajú tento arabský svet, aby zdôraznilo svoj vlastný význam a úlohu. Ankara pritom zároveň vyvíja tlak na EÚ, lebo vie, že rozložený arabský svet vyvoláva v Európanoch strach a zároveň si je vedomá, že Američania sa v súvislosti s Ruskom nevyhnutne postavia na stranu Turecka. Preto sa krajina cíti silná. Veď zostrelili Rusom lietadlo a okamžite žiadali velenie NATO, aby incident objasnil Putin.
Čo týmito krokmi vlastne Turecko sleduje. Ide skutočne len o páky, ktorými chce Ankara prinútiť EÚ k urýchleniu prístupových rozhovorov?
Turecko testuje každého. Testuje NATO, testuje Rusko a upevňuje si svoju pozíciu, keď pripomína svetu, že bez neho sa niektoré medzinárodné problémy jednoducho riešiť nedajú, lebo vznikla situácia, v ktorej máme len jednu svetovú veľmoc – USA, ale je tu neodškriepiteľne ešte Rusko a Čína, ktoré napriek tlaku vyvíjanému Spojenými štátmi nemôžu byť odstavené bokom, ako keby nezohrávali žiadnu úlohu. Práve naopak. Máme tu tým pádom tri veľmoci, ale sú tu aj iné veľké krajiny a Turecko by tiež rado rozhodovalo vzhľadom na svoju mocenskú, ale aj ekonomickú pozíciu. Tiež by rado hralo svetové šachy a v nich dôležitú úlohu. Dalo by sa povedať, že Turecko, ak to povieme otvorene, zneužíva situáciu a ťaží z nej, čo sa dá. Dvojnásobne to platí pre samotného prezidenta Erdogana.
Turci sa v Sýrii začali intenzívnejšie angažovať, keď prišli Rusi a začali bombardovať pozície IS. Stále častejšie sa ako dôvod uvádza pašovanie ropy z území obsadených IS do Turecka. Ankara to však popiera a tvrdí, že ide len o tureckých pašerákov. Znamená to, že ropa z Iraku a Sýrie končí len na čiernom trhu alebo sa ju darí nejako legalizovať a predávať?
Oficiálne to vždy poprú, ale v rôznych analýzach, či už ruských, arabských, alebo amerických je akýmsi verejným tajomstvom, že IS žije predovšetkým z ropy, ktorú musí niekomu predávať a niekto ju musí kupovať. Oficiálne sa vlastne nikto neprizná, že obchoduje s Islamským štátom. Bola tu aféra, ktorá sa týkala, myslím, Erdoganovho syna, ktorý je údajne zapletený do ilegálneho obchodu s ropou, ale je pochopiteľné, že to poprel. IS však nemá inú možnosť, komu by ropu predal, už z čisto geografického hľadiska na to potrebuje Turecko. Ak by Ankara nebola ochotná pristúpiť na takýto obchod, tak IS stratí jeden z rozhodujúcich príjmov. Popieranie toho, že niekto obchoduje s IS, tu vždy bude, ale vzhľadom na jeho finančné prostriedky je jasné, že obchoduje s ropou na čiernom trhu. V tomto Turecko nemá žiadne zábrany. Tak ako som už naznačil. Nie je to len otázka Turecka, veď v Jordánsku boli výcvikové tábory pre wahhábistov (radikálnych islamistov), v ktorých boli americkí inštruktori. Je paradoxné, keď krajiny ako USA či Turecko vykrikujú, ako veľmi sú proti terorizmu a ako chcú proti nemu bojovať, ale na druhej strane vytvárajú podmienky a umožňujú existenciu týchto organizácií. Povedzme si otvorene, že keby tu skutočne existoval medzinárodný záujem na likvidácii IS a islamského fanatizmu spojeného s terorizmom, tak si USA, Rusko a Turecko sadnú za jeden stôl a je po probléme. Či už vojensky, alebo ekonomicky by dokázali IS eliminovať. Samozrejme, že vždy bude existovať určitá dávka radikalizmu a fanatizmu, ale nemalo by to taký medzinárodný rozmer, ktorý siaha od Sýrie a Iraku v podstate až do Európy a ešte ďalej. Stúpenci IS nedávno na juhu Filipín vyhlásili svoj kalifát a už má strach aj Austrália, ktorá je pomerne blízko. Toto je globálny fenomén, nielen Blízkeho východu, Stredozemného mora a juhu Európy.
Ako je možné, že sa tento fenomén stal globálnym v takom krátkom čase, keď radikáli a fanatici nie sú na Blízkom východe žiadnou novinkou?
Fanatizmus, ktorý sa šíri po celom svete, vždy potrebuje prostriedky. Už počas vojny v bývalej Juhoslávii, v Bosne v rokoch 1991 až 1995, financovala Saudská Arábia oddiely wahhábistov či výstavby mešít. Robí to predsa dodnes po celej Európe. To sú tie finančné zdroje, ktoré sa „plazivou islamizáciou“ dostávajú na rôzne kontinenty. Najprv prostredníctvom mešít a kázania koránu v akejsi duchovno-náboženskej sfére, ale zároveň tieto prostriedky idú aj na radikálnych imámov a vznik militantných skupín.
Ak je teda Saudská Arábia hlavným sponzorom islamských radikálov, ako vravíte, prečo sa potom postavila na čelo takzvanej arabskej koalície, aby bojovala proti IS?
Myslím si, že je to len účelová hra pre verejnosť, lebo nemožno donekonečna zastierať fakty, kto sa na tom podieľa. Tak ako som v rôznych súvislostiach naznačil. Od vojny v Bosne cez Kosovo a tieto jednotlivé konflikty až po situáciu v Líbyi je všade evidentná saudsko-arabská stopa. Aj v 11. septembri existuje táto stopa, ktorú priznala aj americká tajná služba. George Bush nariadil, aby zo správy, čo sa stalo 11. septembra 2001 vymazali stránky, kde sa hovorilo o Saudskej Arábii, takže saudská elita, ktorá riadi krajinu, má toho veľa na rováši, ale spolupracuje s americkou politikou. Verejnosť nemožno donekonečna ohlupovať a keď už vzniknú náznaky, treba zahrať úlohu bojovníkov proti terorizmu, ako som naznačil v prípade USA či Turecka. To isté robí aj Saudská Arábia. Najprv tých malých teroristov podnecujú, živia a keď „vyrastú“ na nebezpečných, ktorých už v podstate ani oni nemajú pod kontrolou, vtedy vytiahnu do boja ako záchrancovia sveta. Lenže to je veľké pokrytectvo, na ktoré verejnosť často naletí, ale myslím si, že pribúda aj stále väčšia skupina ľudí, ktorá už týmto oficiálnym rozprávkam neverí.
Ak teda existuje dostatok ľudí, ktorí odmietajú veriť týmto tvrdeniam, ako je potom možné, že Spojeným štátom stále vyhovuje tento „status quo“?
Samotná Saudská Arábia vytvára sunitsko-šiítsky konflikt a boj proti Iránu, ktorý je jej jediný zostávajúci konkurentom v oblasti Blízkeho východu. Na druhej strane si na rovinu povedzme, že Spojeným štátom to vyhovuje. Pretože ak bude dominovať sunitský islam pod kontrolou Saudskej Arábia, ktorá je spojencom USA, tak bude oblasť v podstate pod palcom Američanov. Ak ju nemôžu mať pod kontrolou, tak ju destabilizujú. Preto nastala situácia, ktorá vládne v Iraku, Líbyi, Sýrii a, samozrejme, že večným terčom je Irán. To počúvame už od 90. rokov, aký je Irán nebezpečný a treba s ním niečo urobiť. Teherán je teda tá posledná bašta, ktorá odoláva sunitskému tlaku aj americkej geostrategickej politike a kedysi tu bola ešte aj silná Sýria. Práve spojenectvo Iránu, Sýrie, nebodaj ešte s podporou Ruska, to nevyhovovalo Saudskej Arábii, Spojeným štátom ani Izraelu. Najhoršie sú dôsledky týchto politických kalkulácií, ktoré tieto krajiny rozohrávajú a znášať ich potom musí napríklad Európa a bežní ľudia, ktorí sa zrazu ocitnú v týchto konfliktoch. Útoky v Kolíne a atentáty v Paríži to sú všetko dôsledky politiky na Blízkom východe a v Strednej Ázii, kde, samozrejme, existujú dva základné faktory, a tými sú ropa spolu s bezpečnosťou Izraela. Celé sa to potom premieta do sociálno-ekonomickej situácie v Európe, lebo aj obrovské náklady na migrantov už ani bohaté Nemecko či Švédsko nie sú schopné zvládnuť.
Po Novom roku sa vynoril ďalší problém v súvislosti s utečencami a tým sú sexuálne útoky na ženy, ktorým okrem Nemecka čelili aj v susednom Rakúsku, Švajčiarsku či Švédsku. Nemecká polícia uviedla, že o takýchto prípadoch nechcela informovať, aby sa vyhla vyvolávaniu napätia v spoločnosti. Bola to správna voľba, keď vidíme súčasnú pobúrenú reakciu verejnosti?
Nikdy to nie je správna reakcia, lebo to vyjde najavo ako teraz. Zaužíval sa termín „sexuálny terorizmus“ v súvislosti s obťažovaním žien utečencami v Kolíne nad Rýnom, ale aj na ďalších miestach. Snaha zabrániť rasistickým prejavom zahmlievaním dôkazov sa v médiách vždy vypomstí. Bolo to rovnaké, keď prichádzali prví utečenci. Rôzni ľudia im chodili pomáhať a už vtedy mali niektoré ženy zlé skúsenosti so znásilneniami. Dokonca sa vyskytol prípad, keď talianska dobročinná organizácia jednu zo znásilnených dobrovoľníčok presviedčala, aby o svojom prípade verejne nehovorila, lebo by to mohlo vrhnúť zlé svetlo na utečencov. Klamstvami a zavádzaním sa len vyhrotia vzťahy medzi utečencami a Európanmi. Malo by sa o týchto veciach otvorene hovoriť. Tým, že to zodpovední zatajujú, ľudia majú pocit, že sú klamaní a zo lží, dezilúzie a frustrácie môže a aj dochádza k radikalizmu. Polícia je napríklad limitovaná politickou korektnosťou alebo stačí spomenúť nemeckú aféru, v ktorej hostí v televíznom programe vopred inštruoval redaktor, aby novoročné sexuálne útoky v Kolíne nad Rýnom nedávali do spojitosti s utečencami. Hostia mohli skonštatovať, že došlo k sexuálnemu obťažovaniu, krádežiam atď., ale napriek svedectvám ľudí nesmeli spomenúť, že skutočne išlo o skupiny mladých prisťahovalcov práve z arabských krajín a severnej Afriky. Nezverejniť tieto informácie však nebolo podľa mňa rozhodnutím polície, ale stalo sa to pod politickým tlakom. Utajovanie svedčí o manipulácii a to sa skôr či neskôr vypomstí.
Odborníci už teraz varujú, že masový prílev utečencov môže spôsobiť narušenie rovnováhy medzi pohlaviami, keďže mužov je medzi utečencami viac ako žien. Dá sa preto očakávať, že sa útoky podobné tým z prelomu roka budú opakovať častejšie?
S tým treba, žiaľ, rátať. Keď vychádzame iba z pozície islamu a postavenia ženy v islame, tak si len vezmime, aký majú mladí moslimovia vzťah k ženám. Je paradoxné, akí sú títo muži citliví, ak ide o ich sestry a ich rodinu, ale na druhej strane je zaujímavé, že nemajú úctu k iným dievčatám. Vo Veľkej Británii operoval gang moslimských chlapcov, ktorí znásilňovali zásadne iba biele dievčatá. Lákali ich na diskotéky, začínalo sa to zväčša vzťahom, ale končilo to tým, že mali dievčatá ako trofeje a týkalo sa to mladých Angličaniek. Tiež tam bol etnický, náboženský a rasový podtext, lebo znásilňovali len biele ženy, ktoré si to z pohľadu islamu zaslúžili. V prístupe, ktorý majú moslimovia k ženám, sa dá očakávať, že budú bielymi ženami opovrhovať a budú ich brať ako sexuálne objekty. Kolín nad Rýnom je len také varovanie pred tým, k čomu všetkmu to môže smerovať.
Poniektorí slovenskí politici, vrátane premiéra Roberta Fica, zdá sa, hrajú v kampani na ľudovú nôtu a ich rétorika sa zväčša prikláňa na stranu odporcov prisťahovalcov. Je to len výsledok blížiacich sa volieb alebo je za tým niečo úplne iné?
Z osobnej skúsenosti môžem povedať, že je úplne jedno, či sú politici zľava, sprava, či sú konzervatívni, alebo liberálni, pokiaľ ide teda o slovenskú politickú scénu, ale myslím si, že sa to nelíši veľmi od iných štátov. Sú jednoducho „vypočítavci“, ktorí len kalkulujú. Myslím si, že tam chýba nejaká zásadovosť či principiálnosť. Jednoducho je pred voľbami a to je základný fakt. Politici poznajú spoločenské nálady. Na jednej strane musia byť verní takzvaným európskym hodnotám, bruselským projektom a tolerancii. Povedzme si pravdu, že všetci, či už socialisti, alebo liberáli sedia v zoskupeniach Európskeho parlamentu a predsedovia týchto zoskupení si politikov z jednotlivých členských krajín a politických frakcií volajú na koberček, ak sú v danej krajine problémy a v podstate im dávajú inštrukcie, ako sa majú správať. Zároveň však vedia, aké sú nálady obyvateľstva. Ak by išli proti záujmom väčšiny obyvateľstva, a nálada je u väčšiny protiimigrantská, tak by nemuseli vo voľbách uspieť, takže si myslím, že naši politici kalkulujú. To nie je otázka zásad, strachu alebo obáv o národnú identitu, štátne záujmy či záchranu Európy. Potrebujú si jednoducho získať voličov. Otázne bude, čo po voľbách? Budú pokračovať v tejto politike? V prípade sociálnych demokratov na Slovensku, ktorí ako frakcia v rámci Európskeho parlamentu vždy vystupovali multikultúrne, zrazu prišlo takéto razantné stanovisko, ktoré doteraz zaujímali len ultrapravicovo orientované strany v Európe. Myslím si však, že je to iba kalkulácia s voľbami a bude veľmi otázne, čo nastane po voľbách a či nenastane ústup v záujme plnenia požiadaviek Bruselu. Múdrejší budeme tak pol roka po voľbách. Na slovenskej politickej scéne sa objavili rôzne postavičky, podnikatelia a ľudia, ktorí sa doteraz o politiku ani nezaujímali. Ľudia, ktorí kedysi pôsobili vo vysokých štruktúrach NATO, sú teraz zrazu veľmi kritickí, protiimigrantskí a záleží im zrazu na záujmoch krajiny a akejsi etnickej čistote. Títo ľudia z ničoho nič rečnia o nebezpečenstve a upozorňujú naň. Podobná situácia bola v súvislosti so západnou Európou, keď multikulturalizmus pokryvkával a zlyhával. Tí istí ľudia boli v tom čase ticho, ale teraz vedia, že verejnosť im načúva a chce tieto veci počuť a preto rečnia v tomto duchu.
http://www.parlamentnelisty.sk/arena/rozhovory/Kto-potahuje-nitky-nekonciacej-vojny-na-Blizkom-vychode-Publicista-Lubomir-Hudo-odhaluje-zakulisie-svetovej-politiky-skutocne-zamery-jej-velkych-hracov-i-zufalu-situaciu-Europskej-unie-261735