EURÓPA A JEJ SAMOVRAŽEDNÁ EMPATIA
Teória „samovražednej empatie“, ktorú prevzal a rozvinul kanadský profesor Gad Saad vo svojej novej knihe Suicidal Empathy: Dying to Be Kind (Samovražedná empatia: Umierať, aby bol človek láskavý), opisuje psychologický a spoločenský stav, pri ktorom prehnaný a súcit vedie západné spoločnosti – najmä tie „progresívne“ – k prijatiu sebadeštruktívnych postojov a politík, ktoré ich nakoniec „úspešne“ zničia. Tento proces, hoci môže byť dobre mienený, je formou civilizačnej samovraždy.
Podľa Saadovej tézy sa empatia zvrháva na chybnú formu dobroprajného altruizmu, ktorá uprednostňuje vnímané city a potreby zdanlivo „marginalizovaných“ a cudzorodých skupín na úkor prežitia, bezpečnosti a záujmov vlastnej skupiny a jej hodnôt. Výsledkom je oslabenie a nakoniec zničenie vlastnej civilizácie.
Gad Saad sa opiera o evolučnú psychológiu a naznačuje, že empatia je prirodzený adaptačný mechanizmus posilňujúci spoluprácu v malých skupinách, ako je rodina a komunita. V moderných spoločnostiach si však tento mechanizmus „ukradli“ ľudia, pre ktorých je starostlivosť o druhých prejavom cností.
V čom je problém? Tento koncept samovražednej empatie žiaľ nefunguje. Ako naznačuje samotný termín, samovražedná empatia nakoniec svojho nositeľa zabije.
Samovražedná empatia podľa Saada vychádza z jedného zásadného nedorozumenia. Empatia vám môže otvoriť srdce, aby ste sa mohli vcítiť do druhých a porozumieť im, alebo naopak môžete zostať uzavretí, čo vám umožní zostať v bezpečnom odstupe. Polovičné opatrenia – selektívna empatia len voči starostlivo vybraným skupinám, ktoré si to „zaslúžia“ – sa môžu stať niečím úplne iným: politickou manipuláciou, ľútosťou, narcistickým naparovaním, signalizovaním cností alebo emocionálnou turistikou.
Empatia je jedným z pilierov ľudskosti, ale mnohým ľuďom úplne chýba. „Nikdy naozaj nepochopíš človeka, kým sa na veci nepozrieš z jeho uhla pohľadu, kým sa nevžiješ do jeho kože a neprejdeš sa v nej,“ napísala Harper Lee v románe Ako zabiť vtáčika. V ideálnom prípade by sa empatia mohla rozšíriť na všetkých: „Miluj svojho blížneho ako seba samého“ — tento ideál je nemožné naplniť, ale napriek tomu je ušľachtilý.
U mnohých ľudí však vidíme veľmi selektívnu empatiu, čo je presný opak starostlivosti o všetkých. Táto selektívna empatia sa prejavuje výlučným a exkluzívnym záujmom o určité skupiny – napríklad žiadateľov o azyl, etnické menšiny, ľudí nespokojných so svojím pohlavím, rasovo diskriminované osoby (čokoľvek to už znamená), zločincov – a zároveň ľahostajnosťou alebo dokonca otvoreným nepriateľstvom voči iným skupinám, ktoré môžu byť rovnako menšinové, marginalizované alebo sa stali obeťami trestnej činnosti.
Súčasná západná ľavica si zvykla na kritické zaobchádzanie s americkými a európskymi Židmi, ktorí tvoria len menšinu v Európe (len 0,16 % európskej populácie) aj v USA (2,3 % populácie).
Aké je teda kritérium pre túto takzvanú „selektívnu empatiu“? Odpoveď znie: úloha obete. Židia sú – na základe „dôkazov“, ktoré pravdepodobne platia rovnako aj pre úspešných kresťanov a nežidov – považovaní za „dominantných“.
Pojem „kolektívnej zodpovednosti“ – podľa ktorého je za akýkoľvek zločin spáchaný jednotlivcom zodpovedná celá skupina, či už ide o černochov, Židov, belochov, Ázijcov, moslimov, nemoslimov atď. Pojem kolektívnej zodpovednosti – na rozdiel od posudzovania ľudí individuálne na základe ich individuálnych zásluh – bol už od najskorších biblických čias považovaný za nemorálny: Hriechy otcov sa nemajú prenášať na ich deti.
Empatia nevyžaduje, aby sa univerzálne uplatňovala voči všetkým – veď ani láska, priateľstvo a lojalita nemusia byť nutne univerzálne platné. Empatia je rovnako ako všetky emócie pružná – v jednej chvíli môžete niekoho milovať a v ďalšej ho už môžete nenávidieť. K svojmu partnerovi a deťom môžete cítiť najhlbšiu a najintenzívnejšiu lásku, ale k ostatným ľuďom môžete byť len trochu láskaví (alebo dokonca ľahostajní). Nikto by vás však kvôli tomu neobvinil, že vaše city sú „falošné“ alebo že k nim necítite „skutočnú lásku“. Môžete byť hlboko dojatý utrpením týraných detí vo vašom susedstve, zatiaľ čo vás relatívne chladným nechá rovnako strašné utrpenie detí v vzdialených krajinách, ktoré ste nikdy nenavštívili. To neznamená, že vaša empatiu nie je autentická.
Empatia funguje úplne rovnako. Je bezpochyby bežné, že prechovávame hlbšie city k tým, ktorí sú nám fyzicky blízki (rodina, priatelia, susedia), k tým, ktorí patria do „našej“ skupiny (spoločný jazyk, kultúra, história, hodnoty, vzhľad…), a k tým, ktorých bolesť môžeme vidieť, počuť alebo priamo zdieľať. Čím je niekto od nás vzdialenejší (v priestore a čase) a odlišnejší (kultúrne alebo identitou), tým slabšiu emocionálnu reakciu to v nás pravdepodobne vyvolá.
Nie je to žiadne pokrytectvo, taká je proste ľudská prirodzenosť. Naopak, stále ťažšie je vydávať za skutočnú empatiu čoraz častejšie prípady hlasitého, intenzívneho a verejného prejavovania solidarity so vzdialenými obeťami pri súčasnom prejavovaní ľahostajnosti, pohŕdania alebo priamo nepriateľstva voči obetiam, ktoré máme priamo pred očami tu v našej vlastnej spoločnosti a ktorých utrpenie je viditeľné a bezprostredné.
V týchto prípadoch sa teda často jedná skôr o morálny postoj, politické divadlo alebo o účelovo zvolený naratív slúžiaci na demonštrovanie cností a spoločenského statusu.
Stručne povedané: selektívna empatia – so selektívnym nepriateľstvom alebo ľahostajnosťou k blízkemu okoliu – nie je „ušľachtilejšia“, „čistejšia“ ani „univerzálnejšia“. Je to postoj, ktorý sa len tvári ako empatia.
Psychologický mechanizmus súčasnej západnej „ľavice“ sa zrejme vyvinul v dvoch fázach. Najskôr v roku 1989 došlo k pádu marxizmu, keď bol Berlínsky múr kúsok po kúsku zbúraný, čím sa zároveň dekonštruovala hlavná ideológia ľavice. V knihe Vek extrémov (1994) komunistický historik Eric Hobsbawm tvrdí, že marxizmus bol počas väčšiny 20. storočia dominantným intelektuálnym a ideologickým rámcom západnej ľavice. Komunistické strany, socialistické hnutia, odbory a ľavicové intelektuálne kruhy podľa neho fungovali prevažne v rámci koncepčných horizontov formovaných marxistickou teóriou – a to aj vtedy, keď ich doktrína nebola striktne marxistická. Inými slovami, marxizmus počas väčšiny 20. storočia štruktúroval spôsob, akým ľavica chápala históriu, kapitalizmus, triedy a politický boj. Pád sovietskeho komunizmu v roku 1989 symbolizoval zlyhanie marxizmu ako životaschopného politicko-ekonomického systému. Ľavica tak stratila svoju základnú ideológiu a začala hľadať náhradu.
Nenávisť voči Západu, kapitalizmu a „nerovnosti“ existuje už prinajmenšom od čias spisov Karla Marxa. Marxizmus neskôr dokonca navrhol údajné „riešenie“ – falošné a nedosiahnuteľné, ale vyhlasujúce sa za teoreticky ba dokonca „vedecky“ koherentné. Nič z toho však v skutočnosti nikdy neexistovalo.
Z tohto rozhorčenia a hnevu sa potom vykryštalizovala pestrá zbierka ideologických náhrad, niektoré boli dobré, ako zrušenie otroctva a všeobecné volebné právo, a niektoré zlé, ako zrušenie hraníc, radikálny environmentalizmus, politický islam a zrušenie väzníc. Čo sa však zdá byť stratené, je sloboda nesúhlasiť. Odchýľte sa od týchto nových zásad a stanete sa vyvrheľom. Stanete sa postavou zla.
Ktokoľvek sa od týchto krehkých dogiem, hoci len nepatrne, odchýli, je teraz odsúdený, exkomunikovaný, morálne diskvalifikovaný a, ak je to možné, aj spoločensky zničený.
Mnoho ľudí v sebe zrejme dusí hnev, ktorý musí von. Dogmy, ktoré nepripúšťajú žiadny nesúhlas, sú ideálnym prostriedkom na ventilovanie hnevu. Tento hnev súvisí skôr so závisťou, frustráciou a možno aj s plateným oportunizmom než s empatiou.
To, čo na Západe dlho vrie pod povrchom, zrazu vybuchlo. Hnev na ľavici aj na pravici hľadá zámienky a je neustále podnecovaný novými dogmami. A bohužiaľ to vyzerá, že ich zásoba sa tak skoro neminie.
Autor: Drieu Godefridi (právnik a filozof, absolvent Saint-Louis University v Louvain. Má doktorát z teórie práva z Université Paris IV-Sorbonne. Je tiež podnikateľom, generálnym riaditeľom skupiny zaoberajúcej sa súkromným vzdelávaním v Európe a riaditeľom spoločnosti PAN Medias Group. Je autorom knihy The Green Reich (Zelená ríša).)
https://www.gatestoneinstitute.org/22238/suicidal-empathy