POKRYTECKÝ ĽUDSKOPRÁVNY PRIEMYSEL
Odvetvie ľudských práv, či skôr ľudskoprávny priemysel má najradšej politicky využiteľné obete, ktorých utrpenie možno spojiť s protivníkom – vopred určeným „zloduchom“ – najlepšie takým, ktorého západní aktivisti už vedia nenávidieť, vedia na neho vyvíjať tlak a vedia sa proti nemu organizovať.
Utrpenie Palestínčanov vyvoláva obrovské pobúrenie, pretože z neho možno obviniť Izrael. Z utrpenia obetí genocídy v Sudáne, afgánskych žien pod nadvládou Talibanu, Iráncov zavraždených iránskym režimom či prenasledovaných kresťanov v Nigérii nemožno obviniť Izrael, a preto väčšinou nevyvolávajú takúto reakciu.
O hierarchii obetí nerozhoduje miera ich utrpenia, ale miera ich politickej využiteľnosti a ešte viac to, koho možno označiť za „zloducha“ zodpovedného za ich utrpenie.
Niektoré obete si získajú zástupy zástancov. Ich tváre sa objavujú na transparentoch, ich mená sa skandujú na demonštráciách, herci na červených kobercoch nosia ich symboly, študenti na ich podporu obsadzujú univerzitné budovy a inštitúcie zrazu cítia naliehavú morálnu povinnosť vydávať vyhlásenia. Potom sú však obete, ktoré umierajú takmer bez povšimnutia. Na chvíľu sa objavia v štatistikách organizácií, ktoré sú za ich evidenciu platené – a nikto iný si ich nevšimne.
Obeťami genocídy v Sudáne sú práve ľudia z tej druhej skupiny. Vojna, ktorá vypukla v apríli 2023 medzi sudánskou armádou a Jednotkami rýchlej podpory (RSF, Rapid Support Forces), vyvolala podľa Úradu vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR) najväčšiu utečeneckú a humanitárnu krízu na svete, pričom zo svojich domovov bolo vyhnaných takmer trinásť miliónov ľudí. Už pred rokom, koncom októbra 2025, po osemnásťmesačnom obliehaní, vstúpili jednotky RSF do mesta Fáširu a jeho obyvateľov vraždili tak intenzívne, že výskumníci z Yaleovej univerzity dokázali na satelitných snímkach identifikovať krvavé škvrny. Vyšetrovacia misia OSN vo februári 2026 dospela k záveru, že masové popravy, hromadné znásilňovania a úmyselne vyvolaný hladomor namierený proti etnickým skupinám Zaghawa a Fur nesú znaky genocídy a že úmysel spáchať genocídu je jediným rozumným záverom, ktorý možno vyvodiť z dostupných dôkazov.
A aký bol výsledok tohto zistenia? – Komuniké! Žiadny americký univerzitný kampus nezaplavili protestné tábory na podporu Sudánu. Žiadna medzinárodná kampaň nepožaduje, aby spoločnosti preukazovali svoju nevinu vo vzťahu k Chartúmu alebo k dodávkam zbraní sudánskym poľným veliteľom, ktoré zaznamenali americké spravodajské služby. Dárfúr je dnes miestom, kde podľa samotnej OSN dochádza k genocíde – napriek tomu za tamojšie obete nikto neprotestuje.
Účelom porovnania s Pásmom Gazy nie je porovnávať počet obetí. Palestínski civilisti si zaslúžia rovnaký súcit ako civilisti trpiaci v akejkoľvek inej časti sveta. Je však potrebné skúmať mechanizmus vojnovej propagandy. Už počas niekoľkých mesiacov po 7. októbri 2023 sa protestné tábory na univerzitných kampusoch a obsadzovanie univerzitných budov rozšírili z Kolumbijskej univerzity na Yaleovú a Newyorskú univerzitu a následne aj do Európy. V septembri 2025 sa viac ako 5 000 filmových profesionálov, vrátane mnohých najslávnejších mien filmového priemyslu, zaviazalo, že nebudú spolupracovať s izraelskými festivalmi, kinami a produkčnými spoločnosťami.
Afganistan túto tézu potvrdzuje ešte výraznejšie. Päť rokov po návrate Talibanu do Kábulu UNESCO uvádza, že 2,4 milióna afganských dievčat stále nesmie chodiť na strednú školu. Afganistan zostáva jedinou krajinou, ktorá dievčatám po ukončení základnej školy oficiálne zakazuje ďalej študovať. Život žien v Afganistane drasticky obmedzuje viac ako sedemdesiat nariadení. Od septembra 2025 majú afganské ženy zakázaný aj vstup do priestorov OSN a niektoré z nich smú opustiť domov len raz alebo dvakrát za mesiac.
Západný feminizmus už desiatky rokov tvrdí, že práva žien sú univerzálne. Afganistan je lakmusovým papierikom tohto tvrdenia: celá ženská populácia bola na základe jednoduchých nariadení vylúčená zo vzdelávania, zamestnania a verejného života – a dokonca aj z verejného priestoru. Odborníci OSN tento stav označujú za rodový apartheid. Pred Harvardom však nestojí žiadny stály protestný tábor s demonštrantmi požadujúcimi slobodu pre afganské ženy. Do módy sa nedostalo žiadne hnutie požadujúce stiahnutie investícií z Afganistanu. Žiaden symbol utrpenia afganských žien sa nedostal ani na žiadny červený koberec. Agentúra OSN pre ženy (UN Women) varuje, že utláčanie afgánskych žien sa stáva normou, a uvádza, že na tohtoročnú prácu v Afganistane jej chýba polovica potrebných finančných prostriedkov. Ženy zostali tam, kde boli. Publikum odišlo.
Udalosti v Iráne rozptýlili aj posledné pochybnosti. Protesty, ktoré začali koncom decembra 2025, sa rozšírili do všetkých provincií a bezpečnostné zložky na ne 8. a 9. januára 2026 reagovali streľbou z pušiek a brokovníc zo striech domov a korieb nákladných áut. Organizácia Amnesty International označila rozsah masového vraždenia za bezprecedentný. Len tento rok bolo zavraždených viac ako 52 000 mužov, žien a detí. Režim zároveň úplne odrezal krajinu od internetu a zatkli desiatky tisíc ľudí. Špeciálny spravodajca OSN pre Irán odhadol počet obetí na viac ako päť tisíc.
Režim mulláhov už pritom držal rekord. Organizácia Amnesty International zdokumentovala v Iráne v roku 2025 celkovo 2 159 popráv, čo bolo viac ako dvojnásobok v porovnaní s predchádzajúcim rokom a približne štyri pätiny všetkých zaznamenaných popráv na svete. Bol to zároveň najvyšší počet popráv v Iráne od roku 1981. Medzi odsúdenými bolo najmenej 48 žien, čo je najviac za posledných dvadsať rokov. Reakcia Západu na januárový masaker v Iráne sa obmedzila na demonštrácie iránskej diaspóry a odsudzujúce vyhlásenie, ktoré podpísalo 800 filmových profesionálov. Filmový priemysel, ktorý nazbieral päťtisíc podpisov proti izraelským filmovým festivalom, nazbieral proti iránskemu režimu, ktorý počas iba štyridsiatich ôsmich hodín zastrelil tisíce vlastných občanov, len osemsto – a upozornila na to aj jeho vlastná odborná tlač.
Keď sa iránski študenti vo februári vrátili na univerzity v Teheráne, Mašhade a Isfaháne, priniesli so sebou fotografie spolužiakov zabitých počas januárových protestov. Mnohí z nich boli za to zatknutí a vylúčení zo školy. Americkí študenti, ktorí kvôli situácii v Pásme Gazy obsadili univerzitné budovy, riskovali nanajvýš disciplinárne konanie – a iránskym demonštrantom nevyjadrili žiadnu podporu.
V novembri 2025 ozbrojenci uniesli z katolíckej školy svätej Márie v nigerijskom Papiri 303 detí a 12 učiteľov. Rozsahom tento únos prekonal aj únos 276 dievčat v nigérijskom Chiboku v roku 2014, keď svetom obletel hashtag #BringBackOurGirls a americká prvá dáma sa dokonca nechala odfotografovať s protestným transparentom v ruke! Deti z Papiri sa po mesiaci, po rokovaniach o výkupné, vrátili domov, bez toho, aby ich únos vyvolal na Západe akýkoľvek rozruch. Americká komisia pre medzinárodnú náboženskú slobodu (USCIRF), ktorá už sedemnásť rokov žiada Washington, aby Nigériu označil za „krajinu vyvolávajúcu osobitné obavy“, uvádza, že od roku 2009 tam bolo pri cielenom násilí zabitých takmer 53 000 civilistov. Prenasledovaní kresťania predstavujú z hľadiska propagácie marketingový problém: v predstavách západnej verejnosti je kresťanstvo vnímané skôr ako historická sila než ako skupina, ktorá je dnes sama zraniteľná.
Tento vzorec nemožno vysvetliť ani rasizmom, ani rozsahom utrpenia. Palestínčania nie sú zo Západu a ani nežijú v blízkosti univerzitných kampusov, kde ich prípad ovládol verejnú diskusiu. Demonštranti pritom nepožadujú nič, čo by Palestínčanom skutočne pomohlo – napríklad ochranu pred mučením a svojvoľným zatýkaním zo strany ich skorumpovaných vodcov, ani slobodu prejavu, tlače a vzdelávania, ktoré by im umožnili viesť produktívny a prosperujúci život.
Pobúrenie na Západe sa riadi vlastnou politickou logikou: úspešný prípad potrebuje viac než len obete. Obľúbenou obeťou nie je tá, ktorá trpí najviac, ale tá, ktorej utrpenie sa dá politicky využiť. A úspešný prípad potrebuje aj vhodného „zloducha“ – najlepšie niekoho, kto je v tejto úlohe verejnosti už dobre známy.
Proti afganskému Talibanu nie je možné zorganizovať nič porovnateľné. Kolumbijská univerzita nemá žiadny „talibanský investičný výbor“, proti ktorému by sa dalo protestovať, Iránske revolučné gardy nemajú žiadny program kultúrnej výmeny, ktorý by bolo možné bojkotovať, a sudánskym poľným veliteľom je nejaký študentský senát v Kalifornii úplne ukradnutý. Diktatúry sa na okázalý demonštratívny aktivizmus nehodia: diktátori sú totiž voči podobným gestám imúnni. Protestovať proti Izraelu naopak znamená napojiť sa na aparát univerzitných skupín, mimovládnych organizácií a aktivistických sietí budovaný desaťročia – heslá sú už napísané a slovník už dávno ustálený. Devätnásťročný študent nemusí o Blízkom východe vedieť vôbec nič. Potrebuje len transparent. Sudán naopak vyžaduje domáce prípravy. A keby sa niečo dozvedel o iránskom režime, musel by pripustiť, že nepriatelia americkej moci sú oveľa horší.
Ľudskoprávny priemysel, ktoré neustále hovorí o „intersekcionalite“, si vytvorilo vlastnú hierarchiu súcitu. V nej nezáleží toľko na tom, kto je obeťou a čo sa jej stalo, ako skôr na tom, kto jej utrpenie spôsobil a aký politický naratív sa okolo toho dá vytvoriť. Nič z toho nezľahčuje utrpenie Palestínčanov – toto utrpenie postihlo skutočných ľudí. Všetky ostatné obete však zostávajú za dverami – teda mimo záujmu.
Tejto mašinérii chýba predovšetkým dôslednosť. Hnutie, ktoré by svoje vyhlásenia o univerzálnych právach bralo skutočne vážne, by sa zastávalo aj ľudí žijúcich v podmienkach moderného otroctva v bohatých krajinách, ako je Katar. Protestovalo by proti obchodovaniu s deťmi a odoberaniu ľudských orgánov a bránilo by afganské ženy aj iránskych disidentov. Za palestínskych civilistov by sa zasadzovalo ako za civilné obete, nie ako za dôkaz v prospech určitého politického naratívu. Takéto hnutie by sa ťažko manipulovalo, nedalo by sa na ňom zarobiť a nebolo by prospešné pre žiadnu skupinu, ktorá sa snaží utrpenie druhých využiť vo svoj prospech. A to dostatočne vysvetľuje, prečo takéto hnutie zatiaľ nikto nevytvoril.
Autor: Pierre Rehov (francúzsky reportér, spisovateľ a dokumentarista, vyštudoval právo na parížskej univerzite Panthéon-Assas)
https://www.gatestoneinstitute.org/22846/human-rights-industry