CENZORSKÉ KRIŽIACKE ŤAŽENIE

Najškodlivejšie a najtrvalejšie útoky na slobodu prejavu v uplynulom desaťročí pochádzali od mocných anti – Voltairov v európskej a západnej spoločnosti: od mnohých politikov a verejných činiteľov.

Európa sa začala zaoberať nezmyselnou myšlienkou, že slobody prejavu je „priveľa“, najmä na internete. Boli sme svedkami nástupu formálnej cenzúry zo strany vlád, súdov a inštitúcií EÚ, ktoré sa snažia kontrolovať verejnú diskusiu a umlčať nesúhlasné, najmä konzervatívne hlasy pod zámienkou boja proti „nenávistným prejavom“, „falošným správam“ a „dezinformáciám“. A zbabelé zavádzanie účinných zákonov o rúhaní, ktoré majú chrániť islam pred kritikou, čo je aktom seba obviňovania a kapitulácie pred islamom.

Najnovšou etapou tohto cenzorského križiackeho ťaženia je vyhlásenie vojny európskymi politikmi Elonovi Muskovi, nie však primárne pre to, čo hovorí na X/Twitteri, ale pre to, čo umožňuje slobodne hovoriť iným.

Boli sme tiež svedkami pokroku cenzúry na internete, ktorú praktizujú veľké technologické giganty a ich prebudení „overovatelia faktov“. A v reakcii na to sme svedkami zákerného šírenia autocenzúry medzi tými, ktorí sa boja vyjadriť nekonformný názor alebo si jednoducho nie sú istí, čo v dnešnej dobe „smú“ povedať.

To všetko spôsobuje, že sloboda prejavu je dnes ešte naliehavejšou otázkou. Mala by sa nielen brániť ako základná hodnota slobodných spoločností, ale aj používať ako zbraň v kultúrnej vojne proti prebudeným autoritárom, ktorí chcú kontrolovať to, čo hovoríme, ako krok ku kontrole toho, čo si myslíme.

Niektorí konzervatívci neboli vždy spokojní so slobodou prejavu, čiastočne preto, že podobne ako demokracia zahŕňa dôveru v múdrosť obyčajných ľudí. Od inkvizície až po pravicové režimy dvadsiateho storočia sa konzervatívne sily často snažili potlačiť slobodu prejavu ako náplň nebezpečnej herézy.

Ako som napísal v minulom roku v stĺpčeku Democracy Watch pre europeanconservative.com po tom, čo sa bruselský starosta a polícia pokúsili znemožniť Národnú konzervatívnu konferenciu a neuspeli, konzervatívci sú teraz „noví kacíri“, prenasledovaní za vyjadrenie myšlienok, ktoré sú v rozpore s konformnou kultúrou „You-Can’t-Say-That“(Toto nemôžeš hovoriť) .

Z dôvodov politického princípu i praktickej sebazáchovy by sa národní konzervatívci mali chopiť zástavy slobody slova, ktorú zahodili ich oponenti. Ale bez toho, aby sa dopustili rovnakej chyby ako ľavica, ktorá – podobne ako Josif Stalin alebo ajatolláhovia – bude s radosťou obhajovať slobodu prejavu len pre tých, ktorí súhlasia s jej predsudkami. S výnimkou priameho podnecovania k násiliu musíme presadzovať slobodu prejavu a otvorenú diskusiu pre všetkých – alebo pre nikoho.

V rámci nášho záväzku obnoviť a presadzovať základné princípy európskej civilizácie sa europeanconservative.com hlási k osvietenským hodnotám, ktoré vyjadril napríklad filozof Spinoza. V 17. storočí stanovil štandard, o ktorý sa stále snažíme: „V slobodnom štáte si každý môže myslieť, čo chce, a hovoriť, čo si myslí.“

Autor: Mick Hume (anglický novinár, šéfredaktor portálu europeanconservative.com)

https://europeanconservative.com/articles/commentary/ten-years-after-charlie-hebdo-lets-make-free-speech-our-weapon/