EURÓPSKE EKONOMICKÉ HARAKIRI

Trojica vojny proti sankciám, krížovej výpravy za zelenú energiu a vírusovej hliadky je smrteľnou hrozbou pre kapitalistickú prosperitu. To je už zrejmé v eurozóne, kde tieto politické choroby najviac pokročili a kde sa miera rastu reálneho HDP prepadla o 74 % v porovnaní s obdobím pred krízou v roku 2008.

Okrem toho umelci harakiri v EÚ ešte len začínajú. Bez ohľadu na plánované úplné ukončenie dodávok ruskej námornej ropy do konca roka 2022 a na to, že čelia potenciálnemu úplnému zastaveniu dodávok ruského plynu z plynovodov, tieto vtáčie mozgy teraz plánujú šieste kolo sankcií, ktoré doplní všetky doterajšie šialenstvá.

Európa preto smeruje k prudkej stagflácii, aj keď ručička menovej politiky je stále nastavená na ultraľahký režim. To znamená, že základná úroková sadzba ECB je stále na úrovni -0,25 %, čím sa vytvára obrovská medzera oproti základnej úrokovej sadzbe Fedu, ktorá je v súčasnosti na úrovni +1,58 % a na každom zasadnutí smeruje nahor rýchlosťou 75 bázických bodov.

Aby sme si boli istí, obe tieto sadzby sú vzhľadom na viac ako 8-percentnú medziročnú infláciu absolútne iracionálne, ale v najbližšom období je súčasný a budúci rozdiel taký hrozivý, že doslova potápa výmenný kurz eura. V súčasnosti koketuje s paritou, čo znamená, že jeho devízová hodnota voči doláru len za posledný rok klesla o 15 % a od vrcholu v polovici roka 2008 o viac ako 58 %.

Netreba pripomínať, že klesajúci výmenný kurz je klasickým receptom na prudký nárast importovanej inflácie. Takže hovoríme o zaostávaní za krivkou – ECB je tak ďaleko vzadu, že ju sotva vidno.

To, samozrejme, znamená, že ECB bude nútená prudko šliapnuť na brzdu, keďže inflácia v oblasti energií sa zvyšuje sama a celkový európsky index spotrebiteľských cien smeruje k 10 %. Zároveň sa rast reálneho HDP prepadne späť do červených čísiel, ale centrálna banka nebude v pozícii, aby mohla pristúpiť k stimulom. Brutálna stagflácia, ktorá ju čaká, v skutočnosti spôsobí, že ECB bude nesústredená a paralyzovaná.

Ani to však neznamená koniec protivetra v Európe. K sankciám, prekážkam v oblasti zelenej energie a menovej paralýze možno pridať aj fiškálnu inkontinenciu. Dlh eurozóny v súčasnosti prekračuje 100 % HDP, čo znamená, že priestor na fiškálne stimuly sa tiež do značnej miery vyčerpal. Platí to najmä preto, že keď z rovnice vylúčite Nemecko, veľká časť zvyšku Európy na čele so Stredoeurópskym klubom má pomer verejného dlhu k HDP výrazne vyšší ako 100 %.

Otázka sa teda opakuje. Čo sa to s tými ľuďmi deje? Snažia sa zámerne sabotovať spoločnosť a aspoň minimálnu úroveň prosperity?

Netreba zdôrazňovať, že tieto otázky nie sú len rečnícke. Energetické, potravinové a iné inflačné tlaky doslova mlynčekom melú životnú úroveň strednej triedy.

Napríklad vzrástli nemecké ceny elektrickej energie na rok dopredu o 19 %; len v tomto roku sa takmer strojnásobili a od začiatku roka 2021 vzrástli viac ako 7-násobne. Súbežne s tým prudko vzrástli aj referenčné európske náklady na plyn.

Prečo sa teda európski lídri nechávajú v otázke Ukrajiny vodiť za nos neokonzervatívnymi vojnovými štváčmi z Washingtonu?

Určite sú dostatočne bystrí na to, aby videli, že to, čo sa deje na Ukrajine, je v podstate občianska vojna na historických ruských územiach; že tlak NATO na východ bol kolosálnou chybou; a že Putin nemá v úmysle ani schopnosti ohrozovať zvyšok Európy.

Rovnako je ťažké uveriť, že zdanlivo dospelí ľudia zodpovední za národnú bezpečnostnú politiku a bezpečnostnú politiku EÚ skutočne veria washingtonským riskantným nezmyslom o „obrane liberálneho medzinárodného poriadku“ a podpore „územnej suverenity“ národných štátov.

Koniec koncov, sú to tí istí ľudia, ktorí v roku 1999 umožnili rozpad Juhoslávie a 71 dní bombardovali Srbsko, aby sa táto krajina rozdelila a Albánci v Kosove mohli mať vlastnú suverenitu.

A keď išlo o Taliban, Saddáma Husajna a Moammara Chadáfího, čo s tým mala spoločné nedotknuteľnosť hraníc? Washingtonu/NATO sa tieto režimy nepáčili, a to stačilo na vypustenie bombardérov, krížových rakiet a tankových práporov cez hranice, ktoré mali oveľa väčšiu historickú platnosť ako hranice súčasnej Ukrajiny.

Prečo teda nie nezávislosť pre rusky hovoriacich obyvateľov Donbasu, Krymu a Novoruska všeobecne? Preboha, veď tieto historické ruské územia boli Leninom, Stalinom a Chruščovom v rokoch 1922, 1945 a 1954 pod hrozbou použitia zbrane vohnané do súčasnej Ukrajiny, a to výlučne z administratívnych dôvodov.

Argumenty proti účasti Európy na absurdnej sankčnej vojne Washingtonu proti Rusku sú skutočne také presvedčivé, že je ťažké poprieť základnú pravdu. Európski politickí lídri upadli do akútneho duševného pomätenia – formy skupinového myslenia, ktoré sa úplne odtrhlo od racionality.

Samozrejme, je to tá istá choroba, ktorá viedla k tomu, že sa prijalo šialenstvo zelenej energie. Európski byrokrati s vygumovanými mozgami v podstate prijali seba zničujúcu energetickú politiku, ktorú im nadiktovala malá škandinávska tínedžerka a banda nemeckých „zelených“, ktorí nenávidia priemyselnú spoločnosť.

Napríklad v rámci svojho plánu znížiť do roku 2030 emisie CO2 o 40 % v porovnaní s úrovňou z roku 1990 EÚ stále plánuje obmedziť znečistenie v rámci systému obchodovania s emisiami (ETS) na približne 12 miliárd ton v rokoch 2021 až 2030, pričom každoročne sprísňuje celkové povolené množstvo emisií.

Tieto limity zostali zachované napriek lobovaniu zo strany členov závislých od uhlia, ako je Poľsko, pretože v európskom „Overtonovom okne“ jednoducho nebol priestor na spochybnenie nedotknuteľného tvrdenia, že ak sa nepodarí zabrániť zvýšeniu globálnej teploty o 1,5 C do roku 2050, prinesie to zánik planéty Zem.

To je úplná hlúposť. Pravdou je, že počas posledných 600 miliónov rokov neúprosnej „klimatickej zmeny“ Zeme bola priemerná teplota až 90 % času výrazne vyššia ako súčasných 15 C, niekedy až o 10 C.

A nikdy tieto vyššie teploty neviedli k neúprosnému osudovému cyklu zadržiavania tepla, ktorý by planétu usmrtil.

Samozrejme, že aj európski zelení sa dostali do úzadia, keď Rusko zavrelo kohútik so zemným plynom. A myslíme tým, že kohútik bol zatvorený.

Už šesť týždňov neprúdi do Európy cez plynovod Jamal cez Poľsko ani jedna molekula Gazpromu. Tok plynovodu Nord Stream 1 cez Baltské more sa od polovice júna pohybuje na úrovni 40 % kapacity. Tento týždeň klesli na nulu pre desať dní plánovanej údržby.

V dôsledku toho musela dokonca aj koaličná vláda v Nemecku, v ktorej dominujú zelení, naštartovať svoje uhoľné elektrárne zo zúfalých obáv, že zásobníky zemného plynu nebudú do jesene dostatočne obnovené, čo znamená, že Nemecko by mohlo zažiť temnú zimu s odstávkami priemyselných podnikov a mrznúcimi domácnosťami.

Preto ponechali v prevádzke 11 uhoľných elektrární, ktorých odstavenie bolo naplánované na jeseň tohto roka, a zároveň opätovne uviedli do prevádzky 17 uhoľných a ropných elektrární, ktoré už boli odstavené.

Napriek tomu to neumlčalo Zelených, ktorých minister hospodárstva predsedal panickému úteku k uhliu.

Oni sa jednoducho nikdy nepoučia. Na fronte sankčnej vojny sa Európa v skutočnosti teraz uberá úplne samovražedným smerom a uvažuje o prijatí ohavného systému obmedzenia cien ropy, ktorý presadzuje Janet Yellenová.

Tento návrh sankcií v skutočnosti vychádza z predchádzajúceho balíka sankcií EÚ, ktorý zahŕňal embargo na dovoz ruskej ropy a zákaz pre firmy EÚ poisťovať námorné dodávky ruskej ropy. Tieto kroky sa majú začať do konca roka.

Keďže však mnohé dodávky ruskej ropy do krajín na celom svete sú poistené v EÚ a v Spojenom kráľovstve, Yellenová opakovane vyjadrila obavy, že plány EÚ by mohli vyradiť ruskú ropu z globálneho trhu. Jej riešením je teda skočiť z panvice do ohňa.

To by sa údajne dosiahlo prostredníctvom výnimky zo zákazu poistenia. Táto zmena by umožnila firmám v EÚ, Spojenom kráľovstve a inde poistiť a financovať dodávky ruskej ropy, ak predajná cena klesne pod limit, ktorý by sa údajne pohyboval v rozmedzí 40 – 60 USD za barel!

Údajne by Čína, India a ďalší odberatelia ruskej ropy so zľavou z rozvojových krajín mohli v rámci tohto systému získať ešte väčšiu zľavu.

Žiaľ, to predpokladá, že Rusko bude súhlasiť s predajom za tieto ceny a že krajiny, ktoré zúfalo potrebujú ropu, budú striktne dodržiavať pravidlá Washingtonu a NATO. Ako však nedávno poznamenal bystrý Ambrose Evans-Pritchard, je to málo pravdepodobné!

Európski lídri formulujú politiku v paralelnom vesmíre a diskutujú o nevykonateľných schémach na obmedzenie cien ruského vývozu ropy na 40 – 60 dolárov, údajne s exteritoriálnym dosahom na ázijské trhy. Falošným predpokladom – ktorý vyráža dych svojimi sériovými omylmi – je, že Kremeľ potrebuje peniaze a pokorne sa podvolí.

V súvislosti s myšlienkou cenového stropu je potrebné vyriešiť niekoľko otvorených otázok. Medzi ne patrí presné určenie spôsobu jeho presadzovania, presvedčenie ostatných krajín, aby sa k nemu pripojili, a rozhodnutie o predajnej cene, za ktorú by západné krajiny povolili nákup ruskej ropy. Nad návrhom sa vznáša aj predpoklad, že Rusko by naďalej predávalo ropu za cenu, ktorú by stanovili USA a ich spojenci.

Faktom je, že Rusko už dokázalo, že nie je neslávne známym Nixonovým bezmocným obrom, pokiaľ ide o orientáciu na svetových trhoch s komoditami tvárou v tvár vojne so sankciami. Počas prvých 100 dní vojny dosiahlo rekordné príjmy z predaja ropy, plynu a uhlia vo výške 97 miliárd dolárov, a to obratným predajom s miernymi zľavami z prudko rastúcich svetových cien pri o niečo nižšom objeme paliva.

V druhom štvrťroku sa prebytok bežného účtu platobnej bilancie Ruska vyšplhal na rekordných 70 miliárd USD. V zaokrúhlenom vyjadrení to predstavuje štvrť bilióna dolárov ročného prebytku obchodu so zvyškom sveta. Nejaké sankcie!

Okrem toho, hoci sa všeobecne predpokladá, že Putin sa tvárou v tvár Yellenovej cenovému stropu zvrtne a prijme cenový diktát Washingtonu, pretože príjmy z dovozu ropy sú príliš cenné – v hodnote 700 miliónov dolárov denne -, tento predpoklad nemusí byť vôbec platný. Rusko by zrejme mohlo znížiť ťažbu až o 3 – 5 mil. barelov denne na mnoho mesiacov – oveľa dlhšie, než by sa Ázia a ostatní odberatelia zaobišli bez jeho ropy.

Dve analýzy spoločnosti JPMorgan, Natasha Kaneva a Ted Hall, preto nedávno tvrdili, že Rusko by mohlo dočasne znížiť svoju celkovú ťažbu na polovicu a ochudobniť svet až o 5 miliónov barelov denne (5 % svetových dodávok) bez toho, aby došlo k trvalému poškodeniu jeho vrtnej infraštruktúry alebo k neúnosnému hospodárskemu zásahu.

Okrem toho odhadujú, že šokové obmedzenie v takomto rozsahu by viedlo k zníženiu cien na 380 USD za barel, čo by spôsobilo otrasné zastavenie svetového hospodárstva. Ako títo analytici ďalej poznamenali,

Neexistuje žiadne bezprostredné finančné obmedzenie. Ruský Fond národného blahobytu má vyčlenených 116 miliárd dolárov použiteľných peňazí. Zostatok hotovosti v štátnej pokladnici predstavuje ďalších 85 miliárd dolárov. Spolu to stačí na pokrytie celkovej straty rozpočtových príjmov z vývozu fosílnych palív takmer na rok, možno dlhšie, než pohodlná európska spoločnosť vydrží bolesť. Rusko by v každom prípade vymenilo nižšie objemy za vyššie ceny, takže by nemuselo prísť o toľko príjmov.

Nakoniec, fakty neklamú. Rusko má v súčasnosti viac príjmov z fosílnych palív, než dokáže zvládnuť, a nie je schopné sterilizovať prebytok bežného účtu vo výške 20 % HDP hromadením devízových rezerv.

V dôsledku toho sa rubeľ v súčasnosti nachádza na 8-ročnom maxime voči euru.

Sú teda politickí aparátnici a politici EÚ na ceste k zničeniu zvyškov kapitalistickej prosperity Európy?

Určite to tak vyzerá.

Autor: David Stockman (bývalý riaditeľ Úradu pre riadenie a rozpočet za prezidenta Ronalda Reagana, po odchode z Bieleho domu 20 rokov pôsobil na Wall Street)

https://internationalman.com/articles/david-stockman-on-europes-economic-suicide