PROTIPRÚD – N.Y.SHOW PREZIDENTA A MINISTRA
Slovenský prezident zachraňuje migrantov: Vykašlime sa na národné hranice! Za maskou humanistu schovaný srdcervúci pozér. Zahraniční lokaji Kiska – Lajčák v newyorskom panoptiku
Ľubomír Huďo vníma vystupovanie hlavy štátu a šéfa diplomacie na Valnom zhromaždení OSN ako ukážku servilnosti a ignorovania národnoštátnych záujmov
Prezident Andrej Kiska a minister zahraničných vecí Miroslav Lajčák prišli do New Yorku na akciu OSN v úlohách citlivých ľudí a zodpovedných politikov dojatých migračnou krízou a ochotných priložiť ruku k dielu. Obaja prišli zachraňovať svet, podporiť amerického Big Bossa Obamu a podiskutovať si s Madeleine Albrightovou i Henry Kissingerom.
V tom očarení z prostredia najvyššej medzinárodnej politiky a v prítomnosti chýrnych postáv z panoptika geopolitických žonglérov zabudli, odkiaľ prišli. Slovensko, ktorého záujmy majú obhajovať a presadzovať v rámci medzinárodnej arény, chápu iba ako svoju dočasnú guberniu. Pre súčasnú hlavu štátu v úlohe zahraničného lokaja je prvoradou úlohou udržiavanie poslušnosti vo zverenej gubernii a pre šéfa diplomacie je štátny post len kariérnym odrazovým mostíkom do najvyšších sfér svetovej scény.
Prejav plný fráz
Andrej Kiska sa rád štylizuje do úlohy moderného politika, ktorý chápe výzvy súčasnej doby a dôsledne presadzuje kroky na zlepšenie sveta ohrozovaného extrémizmom, nacionalizmom, rasizmom a bigotnosťou. Nesklamal ani na takom fóre, akým je VZ OSN, a vo svojom prejave vyhlásil:
„Som si istý, že sme viac ako schopní zvládnuť také výzvy, akými sú chudoba, hladovanie, choroby, nespravodlivosť či diskriminácia. Nová agenda nebude možná bez efektívnej medzinárodnej spolupráce a koordinácie podporovanej inštitúciami OSN. Súčasne by sme nemali zabúdať na našu domácu úlohu – získať si srdcia, myšlienky a dôveru našich ľudí. Svet sa zmenšil pre globalizáciu a moderné komunikačné technológie. Problémy, ktorým náš svet čelí, sú globálnejšie a viac sa prelínajú. Napriek tomu naše sociálne inštinkty často zostali na lokálnej úrovni a náš zmysel pre zodpovednosť je často limitovaný našimi národnými hranicami.“
Prezident Kiska nie je skutočne limitovaný hranicami, pretože vie, že v kurze je globalizmus a národnoštátne záujmy sú prežitkom minulosti, keďže budujeme a vytvárame nový svet – multikultúrny skanzen pod vedením Veľkého brata v kombinácii Bieleho domu a OSN. Dôsledkom tohto vytvárania novej celosvetovej štruktúry na povel jednej vlády, jednej armády a jedného hospodárskeho centra sú konflikty, destabilizácia, masy migrantov a utečencov z oblastí napätia a ekonomického úpadku.
Prezident Andrej to možno vie, možno netuší, ale usilovne podporí akékoľvek americké vojenské dobrodružstvo, prevrat alebo humanitárne bombardovanie v záujme demokracie a boja proti terorizmu. A potom sa čuduje, odkiaľ sa berú toľkí utečenci?
Od pápeža k šachovnici
Humanista zo slovenského prezidentského paláca cituje aj pápeža v svojom dojímavom monológu v súvislosti s hrozivými číslami počtu utečencov: „Počúvame ich tak často, že niekedy zabúdame na to, že nejde o hru. Ako nám pápež František pripomenul, migranti a utečenci nie sú pešiakmi na šachovnici ľudstva. Sú deťmi, otcami, matkami, skutočnými mužmi a ženami.“
Prezident, ktorý už vo svojej globalistickej mysli a službe mocným architektom sveta už prekročil a zrušil všetky hranice, takže už nevníma ani to, že nielen utečenci a migranti, no ani krajiny a národy Európy nie sú figúrkami na šachovnici, s ktorými si robia, čo chcú, veľkí samozvaní hráči bez akéhokoľvek mandátu. Hlavne, že ich plánom poslúži odhodlaný lokaj medzi Dunajom a Tatrami v snahe predviesť v New Yorku svoju spoľahlivosť.
Andrej Kiska hovorí o pešiakoch na šachovnici, pričom sám zohráva takúto úlohu dobrovoľne a pri plnom vedomí, keď presadzuje záujmy cudzích mocností a podporuje svojimi vyhláseniami i činmi akúkoľvek zlátaninu z washingtonsko-bruselskej dielne. Vo vlastnej krajine presviedča občanov, napriek odmietavému postoju väčšiny, že je správne podporovať na Ukrajine prezidenta Porošenka, každé stanovisko americkej vlády, rozhodnutia NATO a otvárať náruč moslimskému obohateniu stredoeurópskej krajiny. Jeho vôľa nevydarenej štátnickej figúrky končí pri inštrukciách a príkazoch poradcu Martina Bútoru, bývalého slovenského veľvyslanca v USA, fanatického americko-sionistického lobistu.
Takže, kto vlastne prezidentuje? Ignorant záujmov a bezpečnosti vlastného štátu a národa s maskou humanistu, alebo sivá bútorovská eminencia v pozadí, v štýle Henryho Kissingera?
Ministrov sen
V newyorskom panoptiku nesmel ako slovenský zástupca chýbať ani šéf diplomacie Miroslav Lajčák. Ten už viackrát poslúžil v rámci medzinárodných úloh, napr. na Balkáne, kde naňho dodnes spomínajú Srbi ako na slúžtičku mocenských záujmov transatlantickej elity. Diplomatický karierista, ktorý už roky šikovne lavíruje medzi Ukrajinou, Ruskom a eurocentrálou, ochotný povedať a urobiť čokoľvek, čo poslúži jeho postupu nahor. Teraz poškuľuje po funkcii generálneho tajomníka OSN.
Aby si prilepšil v globalistickom kádrovom profile, oznámil na newyorskej seanse s prezidentom Kiskom iniciatívu ohľadne slovenského príspevku k utečeneckej kríze:
„V prípade Slovenska som oznámil finančné príspevky. My sme už ku dnešnému dňu do rozličných agentúr OSN aj EÚ, ktoré sa venujú problému migrácie, dali viac ako 12 miliónov eur a do roku 2021 sa ten objem finančných prostriedkov zvýši až na 19 miliónov. Druhá vec, dal som záväzok, že prijmeme 550 štipendistov, to znamená, že poskytneme 550 vládnych štipendií pre mladých ľudí, ktorí budú môcť prísť na Slovensko študovať na našich vysokých školách.“
Malo by ísť o študentov z Iraku, Sýrie a Líbye. Keďže vybraní uchádzači budú vládnymi štipendistami, vylučuje sa to s tým, aby boli azylantmi. Minister Lajčák dobre vie, aké nálady panujú na Slovensku, takže nezabudol dodať:
„Budú mať možnosť študovať, vzdelávať sa, a naším úmyslom je, aby sa po ukončení štúdia vrátili do svojich krajín. Treba si uvedomiť aj to, že niekto musí pracovať na tom, aby sa tie krajiny pozviechali, aby začali normálne fungovať a najlepšia kategória ľudí sú práve mladí vzdelaní ľudia. Myslíme si, že je to investícia do konkrétnych ľudí, ale aj do budúcnosti tých krajín, ktoré sú dnes zmietané vojnovým konfliktom.“
Príjemne sa to počúva z jeho úst, prípadne číta v printových a online médiách, no tiež je to lotéria, koľkí sa skutočne vrátia pomáhať svojej krajine a koľkí z nich ostanú obohacovať európsku krajinu o korán, mešity, ramadán, šaríju a dominanciu svojej viery, spôsobu života a komunity nad zákonmi, tradíciami a pravidlami pôvodných obyvateľov. Západná Európa – od Francúzska po Škandináviu je toho názorným príkladom.
Multi-kulti laboratórium
To už však bude Miroslav Lajčák sedieť v New Yorku v budove OSN vo vlastnej kancelárii a na dôchodok sa v prípade európskych turbulencií ukryje aj s rodinou na Bahamách, prípadne na Havajských ostrovoch. Duo Kiska – Lajčák určite nebude chcieť na vlastnej koži znášať negatívne následky pokusov v multi-kulti laboratóriu eurokalifátu.
Pritom vládnuca strana Smer-SD, ktorej nominantom je aj šéf diplomacie, vypracovala dokument na svoju programovú konferenciu a v ňom jeho autori podpredseda strany Pavol Paška a poslanec NR SR Ľuboš Blaha, okrem iného uvádzajú:
„Ako sociálni demokrati cítime obrovskú solidaritu s utečencami, obrovskú solidaritu s Európskou úniou, obrovskú solidaritu s každým, kto trpí aj kto pomáha. Ale najväčšiu solidaritu cítime so Slovákmi, s našimi občanmi. Pretože taká je naša zodpovednosť. Odmietame slabosť. Štát musí byť silný, rozhodný a chrániť svojich občanov. Ochrana našich hodnôt je pre nás dôležitejšia než multikulturalizmus. Slovensko je otvorené slušným ľuďom. Ale všetko musí mať pravidlá. Slovensko si musí chrániť svoj charakter, svoju kultúru, svoju jedinečnosť.“
Prezidenta Kisku a ministra Lajčáka však neobmedzujú nijaké štátne hranice. Obaja totiž nepoznajú a nechcú poznať žiadne hranice, pokiaľ ide o ich kariéru, moc, vplyv a pohodlnú existenciu, nech to stojí, čo to stojí.
http://www.protiprud.sk/politika/2005.htm