ROZHOVOR PRE PARLAMENTNÉ LISTY


Rusko je neporaziteľné. Ukrajina je od začiatku otvorená hnisajúca rana. Každá doba má užitočných idiotov, od Stalina po Busha, tvrdí publicista Ľubomír Huďo

ROZHOVOR: Ukrajinský problém, ktorý úzko súvisí s bezpečnostnou situáciou na hraniciach s Ruskom, sa neskončil. Streľba a bombardovanie východu Ukrajiny sa objavujú aj napriek tomu, že má platiť prímerie medzi separatistami a ukrajinskou armádou. Politický analytik, publicista a spisovateľ Ľubomír Huďo, ktorého jeho kritici označujú za konšpirátora, tvrdí, že na tento problém existuje liek, ale chýba vôľa zainteresovaných strán, a pre PL reaguje aj na útoky proti jeho osobe.
Rusko je neporaziteľné. Ukrajina je od začiatku otvorená hnisajúca rana. Každá doba má užitočných idiotov, od Stalina po Busha, tvrdí publicista Ľubomír Huďo

Na Ukrajine v uplynulých mesiacoch znova rinčia zbrane. Kyjev presunul vojsko k východným hraniciam a Rusi varujú pred provokáciami, akou bol útok na Krym. Do toho sa pridáva NATO, ktoré deklaruje podporu Pobaltským krajinám a rozširuje pôsobisko ďalej na východ. Čo to znamená pre Európu?

Ukrajina je od začiatku otvorená hnisajúca rana, ktorú môžu veľmi úspešne vyliečiť dvaja lekári, a tými sú Západ a Rusko. Lenže jeden je absolútne odmietaný, a to je práve Rusko, a ten druhý nemá záujem liečiť, to sú Spojené štáty a Európa. Keď sa začal školský rok, tak bolo prímerie, aby mohli deti nastúpiť do škôl. Od roku 2014 to bolo v poradí už deviate prímerie. Konflikt trvá vyše dva roky a je tam už vyše 9 500 mŕtvych. Ukrajina je podľa mňa hnisajúca rana preto, že samotný konflikt nikto nechce riešiť. Existujú síce minské dohody, ale jedna aj druhá strana sa vyhovárajú na to, že mierovú dohodu porušujú Ukrajinci alebo Rusi. Západ má zámienku na pokračovanie ekonomických sankcií a Rusko je poškodzované ekonomicky.

Je teda Ukrajina podľa vás akýmsi nástrojom či pákou, ktorú Západ používa na Rusko, aby ho držal, takpovediac, v šachu?

Ukrajina bola ako štát od počiatku zneužívaná na to, aby sa dal vyvíjať nátlak na Rusko. Napriek tomu, že existuje propaganda z jednej aj druhej strany, razí sa skôr téza, že na vine je Moskva, pretože podporuje proruských povstalcov. K tomu sa pridáva obvinenie, že Rusi anektovali Krym. Obyvateľstvo však malo referendum, vyše 90 % bolo za rozvod s Ukrajinou, takže polostrov bol legálne pripojený k Rusku. Tu je vidieť pokrytectvo Západu, ktorý v prípade Kosova okamžite apeloval, aby bolo uznané samostatné Kosovo, ale odtrhnutie Krymu od Ukrajiny väčšina štátov sveta neuznáva.

Prečo je podľa vás v záujme Západu, aby sa tlak na Rusko nielen udržal, ale aj stupňoval, čo sa týka zahraničnej politiky?

Večný tlak na Rusko spočíva v tom, aby NATO mohlo navyšovať rozpočty. S tým súvisí aj tlak na to, aby sme do spoločného rozpočtu Severoatlantickej aliancie prispievali viac ako 2 % HDP. V neposlednom rade ide aj o posilnenie základní a navyšovanie počtu jednotiek. Celé je to v podstate o tom, aby sa destabilizovala Európa. Tá sa totiž destabilizuje z dvoch smerov, z východu a z juhu. Ide o imigračnú vlnu, ktorá rozkladá Európu zvnútra. S ňou súvisí multikulturalizmus, etnické napätie, prijímanie prisťahovalcov a kvót. Druhý destabilizačný prvok prichádza z východu a trvá už od roku 2013 a práve to je ukrajinská otázka.

Dá sa teda pretrvávajúca ukrajinská kríza podľa vášho názoru vyriešiť mierovou cestou bez toho, aby došlo nebodaj k ozbrojenému konfliktu?

Hovorím o Ukrajine ako o hnisajúcej rane, pretože v záujme liečby by musel spolupracovať jeden aj druhý lekár, teda Rusko i USA, ale táto spolupráca neexistuje, a navyše pacient, ktorým je Ukrajina, sa zdráha, aby ho lekári úspešne liečili a vôbec spoločne pristúpili k nejakej liečbe. Najhoršie však na tom je, že na túto situáciu doplácajú radoví Ukrajinci, o čom svedčia aj štatistiky amerického Gallupovho inštitútu, ktoré uvádzajú, že bolo vlani iba 17 % Ukrajincov spokojných so životnými podmienkami, ktoré v ich krajine vládnu. Za rok 2014 bolo spokojných o 10 % viac ľudí. Je teda vidieť, že klesá počet ľudí, ktorí sú spokojní s tým, čo sa deje na Ukrajine. Fackovacím panákom je však v tomto prípade Ukrajina.

Nie je tento postup vytvárania napätia na medzinárodnej politickej scéne len praxou minulosti?

Mohli by sme vytvoriť paralelu, že tamojšie napätie v podstate vyhovuje nátlaku na Európu a na Rusko. Ak to prirovnáme k Severnému Írsku, je to podobné. Severné Írsko, a konkrétne mesto Ulster malo dlhodobo problémy s násilím medzi katolíkmi a protestantmi. V prípade Ukrajiny to nie je otázka náboženstva, ale skôr rozdelenia medzi proruské a ukrajinské obyvateľstvo. Napriek tomu, že sa v S. Írsku angažovali aj Spojené štáty, podarilo sa mierovú zmluvu podpísať až v roku 1998, teda po 45 rokoch teroru. Obetí bolo relatívne menej, „len“ 3 700 obetí, pretože sa bojovalo inými zbraňami ako na Ukrajine, kde za dva roky je už takmer 10 000 mŕtvych. Podobné sú si tieto konflikty v tom, že v oboch prípadoch ide o dlhodobú nenávisť medzi rôznymi skupinami obyvateľstva, ktorá dnes vládne na Ukrajine medzi obyvateľstvom východnej a západnej časti štátu. Túto dlhodobú nevraživosť sa nepodarí len tak ľahko vyriešiť.

Takže ani keby sa Západ dohodol s Ruskom, neexistuje nádej, že by sa konflikt u našich východných susedov skončil v dohľadnom čase, alebo ako to vlastne je?

Keby sa hneď zajtra Normandská štvorka, teda Francúzsko, Nemecko, Rusko plus Ukrajina, dohodla medzi sebou a mala na tom záujem, šlo by to, ale tento záujem neexistuje, a preto som to porovnal so Severným Írskom, kde teror trval 45 rokov, ale obyvateľstvo je názorovo rozdelené dodnes. V tomto prípade však mala Veľká Británia záujem na tom, aby problémy nepretrvávali, a Spojené štáty ako veľký geopolitický hráč mali takisto záujem dohodnúť zmierenie. Írski radikáli boli navyše podporovaní silnou írskou loby a samotnými Írmi, ktorých je v USA pomerne veľa. Bol tu teda záujem Británie aj Spojených štátov vyriešiť tento problém a napokon sa radikáli z IRA (Írska republikánska armáda) či jej politického hnutia Sinn Féin (Šin Fejn) dostali aj do vlády a situácia sa ako-tak vyriešila, ale trvalo to desaťročia. Ešte pred pár rokmi sa britskí lojalisti hádali s írskymi protestantmi o používaní vlajok a podobne, čiže stále je to veľmi citlivá téma. Stačí jedna zámienka a mohlo by sa to uberať nesprávnym smerom.

Nie je tento tlak vyvíjaný na Rusko pomocou konfliktu na Ukrajine akousi pomstou Západu za to, ako Vladimir Putin postupoval a postupuje v Sýrii?

Má to určitú súvislosť. Je to geopolitická hra. Ukrajina bola od začiatku využitá na túto manipuláciu. Napriek vyhláseniam šéfa ruskej diplomacie Sergeja Lavrova, ktorý dúfa, že nedôjde k obnoveniu studenej vojny, studená vojna stále trvá. Je to pekne diplomaticky povedané, ale snaha o americkú dominanciu pokračovala a Rusi začali prekážať. Spočiatku to tak nebolo, veď spočiatku zaznievali výhrady, ako ľahko Rusi pustili Kosovo a Srbov, čo sa týka tamojšieho konfliktu. Rovnako bolo všetko v poriadku, keď Moskva pristúpila na embargo voči Iránu, ktorému prestala dodávať zbrane. Zrazu však Rusko začalo cítiť, že je vytláčané z geopolitickej scény, a nemienilo sa vzdať svojich vzťahov s Iránom, so Sýriou a začalo upevňovať svoje pozície.

Bola to teda pre Západ prekvapivá rana, keď si Putin dupol a poslal napriek všetkému do Sýrie vojská na pomoc prezidentovi Asadovi, ktorého chce USA aj EÚ odstrániť?

Rozvrátená Sýria sa neuberala smerom, aký si Američania naplánovali v Líbyi a Iraku. Sýria počítala s podporu Ruska a to sa už nemienilo nechať tlačiť do kúta, a navyše k tomu prišli presuny vojsk NATO k ruským hraniciam, čo je, mimochodom, tiež porušením medzinárodných dohôd z 90. rokov. Je preto pochopiteľné, že sa Rusko angažuje na strane Asada, že podporuje Irán, je samozrejmé, že malo výhrady k rozširovaniu NATO ďalej na východ.
V Sýrii ten scenár Spojeným štátom, podľa ktorého treba rozdeliť, destabilizovať krajinu a odstrániť Asada, nevyšiel. V snahe zavedenia nového svetového poriadku tak začalo byť Rusko akousi opozíciou. Preto bolo Moskvu potrebné zamestnať vojensky aj ekonomicky. Ukrajina bola zámienkou pre ekonomické sankcie a Rusko tak musí riešiť bezpečnostné otázky, čo ho, pochopiteľne, oslabuje.

Hrozí teda ten najčernejší scenár, podľa ktorého by vypukol vojenský konflikt medzi Ruskom a Západom?

Otvorený konflikt s Ruskom je nereálny, pretože aj druhá strana si uvedomuje, že do neho nemôže vstúpiť, pretože víťazstvo nad Ruskom je nemysliteľné, možné je iba vzájomné sebazničenie. Preto sa vedie akási zástupná vojna a tá je práve na Ukrajine, kde neexistuje záujem na riešení konfliktu tak, ako to bolo v spomínanom Severnom Írsku. Tu je to práve naopak a radikálne nálady na Ukrajine sú podnecované. Paradoxné pritom je, že v lesoch Podkarpatskej Rusi sú výcvikové tábory pre mládež pod heslami niekdajšej Ukrajinskej povstaleckej armády (UPA), ktorá má na svedomí pogromy z 30. a 40. rokov minulého storočia. Takto sa pripravuje mládež, ktorá bude militantne a agresívne naladená, čiže aj keby sa niečo náhodou dohodlo, neustále sa budú na Ukrajine objavovať konflikty, pretože sa nehľadá spôsob, aby k sebe Rusi a Ukrajinci našli cestu, ale práve naopak.

Kedy sa teda možno nádejať, že by sa napätie na Ukrajine mohlo upokojiť?

Nejaké skoré riešenie, či už sme optimisti, alebo pesimisti, nemôžeme čakať. Táto otvorená rana s atmosférou občianskej vojny môže trvať desaťročia. Je to aj preto, že všade na svete aj v Európe vlády potláčajú akékoľvek tendencie k patriotizmu či národnej identite a považujú to za prekážku slobodného rozvoja, otvorenej spoločnosti a liberálnej demokracie. Na Ukrajine je to, paradoxne, naopak. Je zaujímavé, že tam sú podporovaní tí najkrajnejší nacionalisti, kým všade inde na svete by boli pranierovaní, na Ukrajine vyhovujú ako bojová sila, ktorá bude vyvolávať konflikty a bude vlastne podnecovať k tomu, aby bolo Rusko v napätí. To je práve cieľ.

Aké je potom podľa vás riešenie?

Riešenie by tu určite bolo a navrhujú ho nielen ruské, ale práve západné zdroje. Ron Paul, bývalý kandidát na amerického prezidenta, otvorene hovorí o tom, že USA sa podieľali na zvrhnutí ukrajinského prezidenta Viktora Janukovyča. Paul ponúka riešenie, ktorým je podľa neho zastavenie dotácií pre ukrajinskú vládu, ukončenie sankcií proti Rusku a koniec s cvičeniami NATO pri ruských hraniciach. Riešením je podľa neho návrat k diplomacii. To by bolo určité riešenie.

Treba v tomto smere spomenúť aj šéfa nemeckej diplomacie Steinmeyera, ktorý povedal, že Rusko nezmizne z mapy len preto, že si to niekto želá. Rusko je neporaziteľné, ale možno ho ekonomicky obmedzovať, vojensky zamestnávať či viesť proti nemu hybridné vojny aj propagandu, ale to, čo presadzuje Steinmeyer, je prechod od konfrontácie k dialógu o spoločnej bezpečnosti. Vždy si treba položiť základnú otázku, a to, či by nebolo výhodnejšie, keby EÚ tlačila na ukrajinskú vládu, aby mala snahu dohodnúť sa s Ruskom, pretože pre celý priestor by to bolo oveľa výhodnejšie. Lenže úzka spolupráca Ruska s EÚ nie je to, čo by si práve želal americký establishment.

Nie je v tomto prípade však prekážkou samotná ukrajinská vláda spolu s prezidentom Porošenkom, ktorý prednedávnom povedal, ako veľmi mu je ľúto, že sa Ukrajina v 90. rokoch vzdala po medzinárodnej dohode svojich jadrových zbraní?

Problém je v tom, že Porošenka si síce zvolili Ukrajinci vo voľbách, ale treba sa pozrieť na to, aká časť obyvateľstva ho volila. Pochopiteľne, že je hlavný problém v politických elitách, ktoré nehľadajú cestu k porozumeniu. Práve preto tu bol aj návrh prestať dotovať ukrajinskú vládu. Reformy, prostredníctvom ktorých sa Ukrajinci nijako výrazne neposunuli a ktoré vláda sľubuje, vyhovujú západnej, americkej politike na destabilizáciu oblasti. Práve to je tá tragédia, že tamojšie vedenie nepracuje na tom, aby bola krajina stabilná. Porošenkove vyhlásenia zo začiatku roka o tom, že Ukrajina získa do konca roka späť svoju východnú časť aj Krym, to sú len šialenosti, pretože niečo také by sa dalo dosiahnuť jedine totálnou vojnou, čo by vyprovokovalo Rusko. To nostalgické spomínanie na jadrové zbrane svedčí o tom, že Porošenko je odtrhnutý od politickej reality, pretože dohoda s Moskvou bola práve o tom, že bude mať Ukrajina suverenitu, ale bez jadrových zbraní. Keby bol jadrový potenciál zachovaný a Ukrajinci by ho mali k dispozícii, ktovie, ako by sa situácia vyvíjala, lenže to už by nestiahlo do nešťastia iba Rusko a Ukrajinu, ale aj celú Európu. Jeden základný faktor je ten, že ľudia si zvolili parlament, vládu, aj Porošenka, ktorí ich na plnej čiare sklamali, ale vášne sú vybičované tak, že ľudia sa nechcú zmieriť s tým, aby bola zavedená federalizácia alebo decentralizácia v rámci východnej Ukrajiny. Politické vedenie má však napriek tomu podporu Západu a to je celý problém.

Už aj od západných politikov však zaznievajú výzvy na spoluprácu s Ruskom pri riešení ukrajinskej krízy, tak ako to, že sa to nedeje?

Zbytočne bude Steinmeyer (nemecký minister zahraničných vecí) hovoriť o spoločnej bezpečnosti, darmo bude Ron Paul (republikán) vyzývať, aby sme sa vrátili k diplomacii. Súčasné vedenie USA a európskych krajín podporuje Porošenka a on si môže dovoliť vyskakovať len tak vysoko, ako mu to na Západe dovolia. Nový impulz pre Porošenka prišiel, keď ministerstvo financií USA rozšírilo zoznam ruských občanov a podnikov, proti ktorým sú namierené sankcie. Rovnako sa to týka aj firiem, ktoré chceli stavať most na Krym, a to isté očakáva od EÚ, Porošenko to vníma ako podporu. Preto vyhlasuje veci, ktoré sú vlastne proti ukrajinským záujmom. Tragédiou je domáce ukrajinské vedenie, tragédiou je západná politika a Porošenkovi americkí ochrancovia, ktorým táto situácia vyhovuje.

Akú úlohu v tom potom hrá Rusko, ak sú tieto chyby podľa vás najmä na strane Západu?

Aby sme boli objektívni, tak treba povedať, že je len pochopiteľné, že sa Rusko bude angažovať v tejto oblasti, pretože je to tesne za jeho hranicami. Keby sa niečo takéto dialo napríklad v Mexiku alebo v blízkosti amerických oblastí záujmu, je otázne, ako by USA alebo ktorákoľvek krajina reagovala. Navyše Moskve ide aj o proruské obyvateľstvo, ktoré je ostreľované, považované za druhoradých občanov a vyháňané zo svojich domovov. Je preto pochopiteľné, nech už sú oficiálne vyjadrenia Kremľa akékoľvek, že „zelení mužíčkovia“, ktorí na východnej Ukrajine operujú údajne počas dovoleniek, sú spolu s materiálnou pomocou dôkazom toho, že tam existuje istá podpora z Moskvy. O tom niet pochýb, ale problém by neexistoval, ak by boli vedenia Ruska, Ukrajiny a Západu ochotné si skutočne sadnúť za jeden stôl a zatlačiť na Kyjev, aby nerozdeľoval krajinu na vyvolených Ukrajincov a menejcenných občanov z východu.

Aká je podľa vás teda nádej na ukončenie tejto nevraživosti, ktorá plynie z nenávisti voči prorusky orientovanému obyvateľstvu Ukrajiny?

Tu je zase paralela so Severným Írskom, kde to trvalo celé desaťročia. Rozvrat a vzájomná nenávisť, ktoré na Ukrajine panujú spolu s pribúdajúcimi obeťami, povedú k tomu, že konflikt bude veľmi dlho udržiavaný. Presne o to od počiatku išlo tým, ktorí zosnovali „Majdan“ (povstanie proti V. Janukovyčovi) a doteraz podporujú ukrajinské vedenie v Kyjeve. Riešením je teda medzinárodný tlak a prechod od konfrontácie k diplomacii. Spolu s tým je potom spojená výmena vlády za takú, ktorá bude ochotná diskutovať s východom a Krymom.

Na Ukrajine však rastú pravicové tendencie. Veď v Kyjeve oslavujú Stepana Banderu ako národného hrdinu, a pritom ide o mimoriadne kontroverznú postavu dejín, ktorú viacerí pamätníci označujú za masového vraha, tak ako môže oslavovanie extrémizmu vyhovovať Západu?

Ak by sa oslavy takýchto ľudí diali kdekoľvek v Európe, mala by táto udalosť obrovskú publicitu a pobúrila by Západ, ale nie v prípade Ukrajiny. Práve to je to pokrytectvo, ktoré súvisí so situáciou v celej Európe. Vytvára sa konflikt medzi proruskou a protiruskou propagandou. Rovnako to je s obdivom a nenávisťou k Putinovi. Pokrytectvo Západu a oháňanie sa európskymi hodnotami či princípmi liberálnej demokracie v takejto praktickej politike totálne zlyháva, lebo sa ukazuje, že na Ukrajine ultranacionalistické sily a extrémisti vyhovujú na špinavé praktiky. Ide potom o princípy, alebo v prvom rade o strategický zámer a geopolitickú hru, na ktorú doplácajú tí, ktorí sú ostreľovaní v Donbase, aj tí, ktorí biedne žijú v Kyjeve? Ideálna by bola výmena vedenia, ale tá nebude rýchla ani skorá, a navyše sú tu tendencie, že to bude dlhodobý problém. Tieto rany sa totiž tak rýchlo nezahoja, podobne ako to je na Balkáne.

Už ste prirovnali tento konflikt k S. Írsku a teraz aj k Balkánu, kde je spojitosť s tým, čo sa dialo v 90. rokoch na Balkáne, a tým, čo sa deje na Ukrajine uplynulé roky?

Toto sú špinavé politické hry, ktoré nemajú nič s nezávislosťou krajiny, suverenitou, záujmami občanov či vytvorením ako-tak spravodlivej spoločnosti. Je to hra na ovládnutie daného priestoru a ak ho nejde ovládnuť, tak ho treba destabilizovať natoľko, aby tam boli večné nepokoje. Balkán bol ako-tak uhasený, ale Kosovo je stále otvorená rana. Nedávno, keď sa Srbi chceli vrátiť do svojej oblasti, musela zasiahnuť polícia, lebo šovinisticky zameraný Albánci ich odtiaľ vyháňali. Aj v Bosne a Hercegovine je to stále tak, že je tam obyvateľstvo rozdelené, ale je tam zdanlivo pokoj. Stačí však podnecovať nenávistné nálady. Je zaujímavé, že v Kosove Západ podporoval UČK, ktorá bola na zozname teroristických organizácií, ale v Donbase nepodporuje povstalcov, ktorí odmietajú diktát Kyjeva, pretože im vyhovuje, aby trpeli Rusi, aby ruské obyvateľstvo bolo terčom. Zaujímalo by ma, ako by analytici rôznych mimovládok definovali rozdiel medzi príslušníkom UČK a členom Luhanskej a Doneckej domobrany. Prečo jeden je terorista a druhý nie, prečo jeden je osloboditeľ a druhý nie? Prečo majú jedni právo na samosprávu (Kosovo) a druhí nie (Donbas)? No jednoducho preto, že v tom čase potrebovali Albáncov, aby rozložili Juhosláviu a zničili Srbsko, a teraz zase potrebujú ukrajinských fanatikov podobných Banderovi na to, aby tyranizovali ruské obyvateľstvo a podnecovali ku konfrontácii. V tomto zlyháva akákoľvek demagógia o euroatlantických väzbách a cieľoch.

Nehrozí potom nový Majdan alebo teda nová revolúcia tak ako v čase, keď v roku 2014 padol bývalý prezident Janukovyč?

Svojho času sa Dmitro Jaroš vyhrážal Majdanom, pretože sa mu zdá, že ukrajinská vláda nerobí dosť, a navrhuje ešte radikálnejšie riešenie situácie na východe Ukrajiny. To by bola však trvalá občianska vojna, pretože Rusko by sa len tak neprizeralo. To by bol ultrapravicový Majdan a potom je tu ešte iná možnosť, a to taká, že by bola skutočná revolúcia, ktorá by skoncovala s vedením, ktoré deformuje Ukrajinu. Reálna politická sila na to však nie je. Treba pripomenúť, že krajná pravica na Ukrajine mala podporu Západu a to sa prejavilo v roku 2014, keď padol Janukovyč. Teraz však niet záujmu na tom, aby sa u našich východných susedov niečo zmenilo.

Na záver jednu osobnú otázku. Mnohí vaši kritici vás označujú za konšpirátora a jedným z nich je aj bloger Ján L. Benčík, ktorý vás spomína v nedávnom rozhovore pre PL. Čo si o takýchto výrokoch na vašu adresu myslíte?

Mám bohaté skúsenosti s ľuďmi, ktorých hrdinstvo spočíva v tom, že slúžia systému a ťažia z jeho ideologickej a právnej ochrany. Preto aj moje trestné oznámenie na J. L. Benčíka za ohováranie a poškodzovanie mena nepovažovali vyšetrovateľ a prokurátorka za opodstatnené. Ktovie, ako by to bolo v opačnom prípade, keby sa sťažovala „vyvolená“ a „zákonom chránená“ osoba. Ľudia ako Benčík mi pripomínajú postavičky na spôsob niekdajších PS VB – Pomocná stráž Verejnej bezpečnosti v čase vlády komunistickej strany. Boli to ľudia slabšej duchovnej úrovne, ale mali pocit, že pomáhajú ideálnemu systému a zároveň niečo znamenajú. Niektorí z naivity, iní z vypočítavosti, pretože boli za to aj nejaké finančné odmeny, hoci nie horibilné. Také typy človeka ako Benčík plnia dnes úlohu PS U. S. alebo PS SIS, teda Pomocnej stráže americkej ambasády alebo tajnej služby – sliedia, špicľujú a udávajú s pocitom výnimočnosti, moci a vlastnej dôležitosti. Navyše keď im dajú priestor presstitúti z hlavného mediálneho prúdu, a dokonca aj prezidentská kancelária, tak bezvýznamná osôbka sa stáva akožeosobnosťou, ale to je už vizitka súčasnej bulvárno-ideologickej mašinérie. Každá doba má svojich systémových lokajov a užitočných idiotov, od Stalina po Busha. Preto nimi možno len pohŕdať a v lepšom prípade ich poľutovať.

http://www.parlamentnelisty.sk/arena/rozhovory/Rusko-je-neporazitelne-Ukrajina-je-od-zaciatku-otvorena-hnisajuca-rana-Kazda-doba-ma-uzitocnych-idiotov-od-Stalina-po-Busha-tvrdi-publicista-Lubomir-Hudo-278496