HARARIHO KONCEPCIA „ZBYTOČNÝCH“ ĽUDÍ
Izraelčan Yuval Noah Harari je rasista v pravom zmysle slova: za cestu vpred považuje likvidáciu celej ľudskej rasy.
Zatiaľ čo sa mnohí z nás snažia, aby zastavili veľkú výmenu, Harari s málo skrývaným uspokojením hovorí o nahradení neporovnateľne masívnejšieho rozsahu – teda druhu Homo sapiens strojmi a algoritmami, ktoré ich uvádzajú do pohybu.
V roku 2017 Harari – vplyvný člen Svetového ekonomického fóra Klausa Schwaba – napísal esej „Vznik neužitočnej triedy“, v ktorej predpovedá taký rýchly rozmach automatizácie poháňanej umelou inteligenciou, že vznikne početná „nepracujúca trieda“, ktorej nezostane nič iné, len odísť na smetisko dejín:
Najdôležitejšou ekonomickou otázkou 21. storočia môže byť: Čo robiť so všetkými tými nadbytočnými ľuďmi, keď máme vysoko inteligentné, nevedomé algoritmy, ktoré dokážu vykonávať väčšinu činností lepšie ako ľudia? (…) 99 % ľudských vlastností a zručností je vo väčšine moderných zamestnaní jednoducho zbytočných. (…) V 21. storočí môžeme byť svedkami vzniku obrovskej triedy nepracujúcich: ľudí bez ekonomickej, politickej a možno aj umeleckej hodnoty, ktorí nijako neprispievajú k prosperite, moci a sláve spoločnosti. Táto „trieda nepotrebných“ nebude „len“ nezamestnaná, ale úplne nezamestnateľná.
Čo robiť s týmto náhlym a bezprecedentným prílevom nepotrebných a nezamestnateľných ľudí? Tónom, ktorý sa príliš nelíši od nacistickej rétoriky o „darmožráčoch“ alebo „nehodných života“, Harari uzatvára svoju esej úvahou, že nech je akokoľvek možné týchto ľudí uživiť, vyhnúť sa nenávisti voči nim bude ťažšie:
Nadchádzajúce technologické eldorádo pravdepodobne umožní ľuďom, aby sa najedli bez toho, aby pre to museli sami pohnúť prstom. Ale ako nájdu zmysel a cieľ svojho života? Jednou z možných odpovedí sú drogy a počítačové hry. Nepotrební ľudia môžu tráviť čoraz viac času v trojrozmerných virtuálnych svetoch, ktoré ponúkajú neporovnateľne viac vzrušenia a emocionálnej angažovanosti ako drsný svet okolo nich. Takýto vývoj by, samozrejme, zasiahol liberálnu vieru v posvätnosť ľudského života a ľudskej skúsenosti. Veď čo by malo byť sväté na zbytočných ničomníkoch, ktorí premrhajú svoj život ponorení do konzumovania umelých zážitkov?
Dejiny ľudstva možno považovať za cyklické v zmysle vzostupu, pádu a opätovného rastu civilizácií. Je však ťažké vnímať dejiny technológie inak ako lineárny vývoj – a ešte ťažšie interpretovať neustály pokrok technológie inak ako smrteľný úder do ľudských dejín.
Ted Kaczynski vo svojom manifeste Priemyselná spoločnosť a jej budúcnosť z roku 1995 vyslovil niekoľko podobných téz, aké dnes vyslovuje Harari. S každým novým technologickým výdobytkom sa ľudská sloboda stále viac zmenšuje, až kým nezostaneme bezmocnými otrokmi neustále sa rozširujúcej technologickej nočnej mory.
Rozdiel medzi týmito dvoma mužmi potom prirodzene vzniká v ich hodnotení tohto vývoja. Pre Kaczynského to bol taký monumentálny problém, že jediné riešenie videl v pokuse sabotovať celý stroj, zastaviť technický pokrok a vrátiť sa do vysnívanej anarchoprimitivistickej krajiny, kde ťažko vydobyté ohne osvetľujú krátke, kruté životy ľudí, ktorí síce žijú na kalóriách z koreňov stromov a odvarov zo stromovej kôry – ale ľudí, ktorí sú sebarealizovaní a slobodní, nie zastarané kolieska v starobylom stroji.
Tam, kde bol Kaczynski na svoju česť alebo škodu idealista, Harari sa hlási k realizmu. Zdá sa, že technologická singularita ani blížiaci sa koniec ľudstva, ako ho poznáme, ho veľmi netrápia, pretože zrejme verí, že v tomto krásnom novom svete bude miesto aj pre neho a jeho milujúceho manžela.
V nedávno nahranom podcastovom rozhovore s Chrisom Andersonom z TED Audio Collective Harari ponúka svoju diagnózu globálnych nepokojov a napätia medzi príslušníkmi triedy, ktorá bude čoskoro nadbytočná:
Prestali byť súčasťou príbehu budúcnosti a mám podozrenie – a opakujem, že je to len moja hypotéza – že ak sa pokúsime pochopiť a napojiť sa na hlbokú dezilúziu ľudí v mnohých krajinách sveta, z časti môže ísť aj o to, že títo ľudia si (oprávnene) uvedomujú niečo v zmysle: „Budúcnosť ma už nepotrebuje. Všetci títo múdri ľudia žijú v Kalifornii, New Yorku alebo Pekingu, plánujú obrovskú budúcnosť s umelou inteligenciou, bioinžinierstvom, globálnym prepojením a bohvie čím ešte – a nepotrebujú ma na to. Ak sa zmilujú, možno mi nechajú pár drobkov, ako nejaký základný nepodmienený príjem.“ Pre ľudskú psychiku je však oveľa horšie cítiť sa nepotrebným ako vykorisťovaným.
S jeho poslednou vetou môžem len bezvýhradne súhlasiť. Pred piatimi rokmi som v úvahe o hroziacom strašidle pohlcujúcej automatizácie napísal: „Pre mnohých z nás je pocit závislosti naliehavejší ako vykorisťovanie.
S jeho poslednou vetou môžem len bezvýhradne súhlasiť. Pred piatimi rokmi som v úvahe o hroziacom strašidle pohlcujúcej automatizácie napísal: „Pre mnohých z nás je pocit závislosti naliehavejší ako vykorisťovanie.“
Harari sa nijako nesnaží zakryť svoje neochvejné presvedčenie, že patrí k triede vyvolených, ktorých sa väčšia výmena nedotkne, čo je zrejmé aj z jeho výberu zámen:
Drvivú väčšinu obyvateľstva jednoducho nepotrebujeme, pretože budúcnosť bude patriť vývoju stále sofistikovanejších technológií, ako je umelá inteligencia, bioinžinierstvo, ku ktorým väčšina ľudí nemá čím prispieť – možno okrem údajov o sebe a svojom živote. Nech už dnes títo ľudia robia akékoľvek užitočné veci, nové technológie ich potrebnosť rýchlo zásadným spôsobom znížia a nahradia.
Kto je to „my“, o ktorom Harari hovorí? Kto iný ako jeho kumpáni ako Klaus Schwab, Bill Gates a George Soros z WEF s ich triumfalistickým humbukom o „veľkom resete“ a sadistickými vyhláseniami, že „nebudete nič vlastniť – a bude sa vám to páčiť“?
Ak sa dostanú k technológiám, po ktorých zrejme túžia, ako presne plánujú zabrániť tomu, aby sa na ne obrátil taký slávny počítač ako HAL 9000 a dospel k záveru, že aj ich dátum spotreby bol prekročený?
Niektorí budú určite tvrdiť, že nové technológie vytvoria toľko pracovných miest, koľko ich zničia. Veď niečo podobné poznáme z minulosti, a čo sa stalo v minulosti, to sa stane znova, nie?
Iní budú tvrdiť, že nech už umelá inteligencia dokáže zvládnuť dopravu akokoľvek dobre ako ochrankár s nápisom „STOP“ alebo predpovedať počasie presnejšie ako televízna rosnička, nikdy nebude schopná vytvoriť veľké umelecké dielo porovnateľné s dielami ľudských velikánov. Počítače však už dokážu dokončiť Schubertovu nedokončenú symfóniu, vytvoriť obrazy a napísať román – a podobné technológie sú ešte len v plienkach. Už dnes žijeme v spoločnosti, ktorej členovia si zväčša neuvedomujú, že väčšinu ich reality sprostredkúva obrazovka, a nedokážu rozlíšiť film od reality. A hoci nás nenapraviteľní optimisti neprestávajú presviedčať, že umelá inteligencia zatiaľ neprejavuje ani najmenšie známky vedomia, koľko z tohto sebauvedomenia môžeme nájsť v masách humanoidných zombíkov, ktorí akoby vôbec netušili, čo sa s nimi deje, a aj keby im to niekto povedal, radšej by ďalej stláčali tlačidlá like, než by našli odvahu celý proces zastaviť?
Harari ma asi najviac desí, keď hovorí o ľuďoch ako o ničom inom než o komplexných súboroch dát, ktoré sa dajú „hacknúť“ a pretvoriť na čokoľvek, čo si kúzelník-hacker vymyslí, nie nepodobné „zombie hmyzu“ ovládanému spórami parazitických húb.
Jedným z mojich najznepokojujúcejších zážitkov dodnes zostáva premietanie čiernobieleho 8mm filmu, ktorý nám premietali na základnej škole. Chirurg v ňom počas operácie stimuluje rôzne časti mozgu pacienta pomocou nástroja podobného skalpelu. Po každom z týchto podnetov pacient hovorí iným hlasom, takmer akoby to boli iní ľudia. Už vtedy ma myšlienka, že sme vlastne len automatmi, ktorých slobodná vôľa a emócie nie sú ničím iným ako jednoduchými biologickými procesmi, napĺňala hlbokým pocitom znechutenia.
Aj keď sa s veľkou chuťou vysmievam chabým pokusom väčšiny ľudí vykresliť sa ako vznešené, výsostne duchovné bytosti, zároveň cítim zatvrdnuté presvedčenie, že niekde tam vnútri je nemenné a večné „ja“. Ale možno je aj predstava našej jedinečnosti len súčasťou nášho genetického kódu, ktorý je dnes v čoraz väčšom nebezpečenstve, že bude hacknutý, zneužitý a následne zlikvidovaný.
Myslím, že čas ukáže, či v stroji skutočne prebýva duša, alebo nie.
Akokoľvek boli Stalinove slová o „užitočných idiotoch“ nepekné, aspoň (pre neho) boli užitoční. Ťažko si predstaviť nešťastnejší osud, ako je osud zbytočného idiota.
Autor: Jim Goad
https://counter-currents.com/2022/08/ah-look-at-all-the-useless-people/