IMPERIÁLNY DEBAKEL – OD SAIGONU KU KÁBULU
Na rozdiel od prekvapených presstitútov nemožno napísať, že Američania a NATO prehrali vojnu v Afganistane, pretože sme to napísali v roku 2017 (Strata vojny v Afganistane a jej dôsledky pre USA). Teraz musíme zhrnúť rozdiel medzi ruskou okupáciou Afganistanu a jej prehrou na jednej strane a prehratou vojnou vo Vietname a evakuáciou Saigonu a súčasným debaklom v Kábule na strane druhej.
O sovietskej okupácii Afganistanu v rokoch 1979-1989 sa vie pomerne málo. Prosovietsky režim Barkata Karmala dostal pôžičku vo výške 800 miliónov dolárov a bojové straty podľa oficiálneho ruského vyhlásenia dosiahli 13 310 mŕtvych a 35 478 zranených vojakov. Mnohých zajatých ruských vojakov mudžahedíni mučili, zatiaľ čo Rusi nevyberavo bombardovali povstalecké mestá a dediny. Celkové náklady na vojnu neboli zverejnené, podľa CIA však predstavovali približne 115 miliárd dolárov. Zničených bolo 451 lietadiel, 333 vrtuľníkov, 147 tankov, 1 314 obrnených transportérov, 433 diel a 11 369 iných vozidiel. Ak odpočítame neznámu hodnotu zničenej výzbroje, dostaneme odhad škôd vo výške približne 200 miliárd dolárov (náklady na vojnu + pôžička).
Sovietsky zväz však krajinu opustil pomerne usporiadane a prosovietska vláda Babraka Karmala (prezident 1979 – 1986) a po ňom Muhammada Nadžibulláha (1986 – 1996, popravený v Kábule Talibanom) vládla veľmi dlho po odchode porazenej okupačnej armády. Prehra USA vo Vietname a divoká evakuácia Saigonu síce patria do klasického repertoáru všetkých prehratých (alebo nevyhraných) imperiálnych vojen USA po druhej svetovej vojne, ale nebol to debakel. Ofenzíva Vietkongu na jar 1975 bola zničujúca, ale CIA optimisticky tvrdila, že Saigon vydrží až do roku 1976. Začiatkom apríla sa začal útok na Saigon a na prekvapenie USA proamerická južná armáda držala mesto celých 11 dní. V tom čase Američania evakuovali svojich ľudí a celkovo 100 000 vietnamských kolaborantov, pardon, kolaborantov. Môžeme teda hovoriť o vojenskej porážke. Ten sa ku koncu zmenil na panický let s veľkolepým radom na posledný vrtuľník odlietajúci zo strechy amerického veľvyslanectva v Saigone.
A teraz k situácii v Afganistane, ktorý 16. augusta Taliban oficiálne dobyl. Ich vedenie oznámilo ukončenie bojov v krajine a dobytie hlavného mesta Kábul a prázdnej prezidentskej rezidencie. Proamerický bábkový prezident Ašraf Ghaní včera ušiel z krajiny s vysvetlením, že nechce, aby v krajine tiekla krv. Dobre, komédia sa dnes skončila, ale debakel je obrovský. Veľvyslanectvo USA možno ani nestihne spáliť všetky dokumenty a už utekajú na letisko. Taliban im to veľkoryso prenechal na evakuáciu, rovnako ako ďalším diplomatom okupačných síl.
Posledný mesiac, po ohlásenom stiahnutí okupačných jednotiek USA a NATO, Taliban obsadzuje provincie v husitskom štýle. Provincie sa vzdali bez boja a odovzdali svoje zbrane. Vládni vojaci už asi dva mesiace nedostali výplatu a rozhodne nechceli bojovať proti okupantom zadarmo. Vládni vojaci na voľnej nohe si svoj pokojný odchod vykúpili odovzdaním zbraní NATO Talibanu, dokonca ani nelietali vojenskými vrtuľníkmi. Aj pri takomto tempe dobývania Pentagón počítal s tým, že Kábul a hlavné centrá s bývalými základňami NATO sa budú brániť približne mesiac. Malo teda ísť o podobne organizovaný ústup ako v Saigone. Ani tento optimistický scenár sa nedal v žiadnom prípade porovnať s modelom ruskej okupácie, ktorý mal dlhodobý vplyv na vedenie krajiny aj po porážke okupačných vojsk.
Pýtajme sa teda: Ako je možné, že Taliban obsadil Kábul v podstate za dva dni? Predvčerom boli „študenti“ ešte 11 km od mesta. Potom k nemu jednoducho prišli a vstúpili doň zo všetkých strán. Potom veľkoryso opustili koridor na evakuáciu do Pakistanu a ponechali kábulské letisko porazeným západným okupantom na potupný útek. Vypálili niekoľko výstrelov do vzduchu nad letiskom, aby pripomenuli, kto je tu pánom. Zakázali tam operovať civilným lietadlám a teraz sa priľahlá krajina a kopce stávajú líniou pre každý vojenský špeciál, ktorý vzlietne a nie je zostrelený. Pre impérium je to úplný debakel. Pozrime sa teda na základné doteraz známe dôvody, prečo sa celá krajina dostala pod kontrolu Talibanu za menej ako mesiac. Hlavné mesto s kompletnou základňou USA a NATO sa podarilo obsadiť za dva dni:
Zákernosť USA pri rokovaniach s Talibanom v Dauhe. Američania neodovzdali základňu Bagram, ako bolo dohodnuté, a začali bombardovať krajinu aj po dojednaní mierových dohôd. Taliban prestal dôverovať dohodám a jeho spolupracovníci v zradenej krajine pochopiteľne prestali dôverovať Západu.
Taliban má dlhodobú legitimitu na základe dohôd s kmeňovými zväzmi a už roky si dáva pozor, aby zistil, kto spolupracuje s okupačnými silami.
Tí, ktorí chcú zostať v krajine, nemajú na výber, pretože po hanebnej porážke okupantov zostali ich miestni podporovatelia na holičkách. Neoliberálne impérium ich platilo len dovtedy, kým ich potrebovalo, tak ako všetky „ľudské zdroje“ na Západe.
Po vyhlásení odchodu okupačných síl Západ prestal platiť aj vojenským silám v krajine. Vládni žoldnieri neboli platení a ich lojalita klesla na nulu, najmä po zrade miestnych spojencov zo strany USA a odovzdaní krajiny Talibanu.
Okolité krajiny už najmenej dva roky rokujú s Talibanom ako s nástupcom okupačnej proamerickej vlády. Dôvod je jasný, pozri vyššie citovaný článok o strategickej hodnote Afganistanu pre Čínu, Rusko, Pakistan a Indiu.
Vojna v takzvanom Afpaku bola zločinom proti civilnému obyvateľstvu a zároveň bezodným plytvaním peniazmi daňových poplatníkov NATO. Dodávatelia vojenského materiálu boli prakticky nekontrolovaní. Celý systém financovania vojny a okupácie sa postupne vymkol spod kontroly, rovnako ako dovoz heroínu z území kontrolovaných spojencami do Európy a USA.
Miestni vojenskí velitelia sa v priebehu minulého roka dohodli s Talibanom o sférach vplyvu a pripravili scenár pre mierové prevzatie moci, ktoré sa teraz uskutočnilo aj v Kábule v priebehu dvoch dní.
Zlyhanie západných spravodajských služieb, ktoré neboli schopné zistiť skutočný stav vecí na mieste. Alebo bezostyšne klamali vojakom a politikom, aby si zachránili už aj tak zničenú povesť.
Zhrňme si situáciu deň po dobytí krajiny a ovládnutí Kábulu. Taliban sa zachoval veľmi rozumne a rozhodne sa nenechal zatiahnuť do občianskej vojny, ktorú USA plánovali po ich odchode. Veľvyslanectvá sú chránené, porazení západní okupanti dostali na evakuáciu kábulské letisko. Koridor do Pakistanu je otvorený pre ďalších Afgancov a miestnych prozápadných spolupracovníkov. Vojaci, ktorí demobilizovali a odovzdali zbrane dodané Západom, sa môžu vrátiť domov. Taliban zakázal útoky na zahraničné humanitárne organizácie. Tí, ktorí chcú zostať v Kábule (a pravdepodobne aj v krajine) ako cudzinci, sa musia zaregistrovať. Taliban, samozrejme, otvoril západné väznice, prepustil svojich „politických“ väzňov na slobodu a zatvoril všetky tajné mučiarne Západu, najmä tú v Bagrame.
Je celkom isté, že výroba heroínu bude zakázaná, pozri grafy nulového vývozu v čase vlády Talibanu. V tejto krajine bude ešte nejaký čas pretrvávať lož, že Taliban je to isté ako al-Káida s nejakým agentom CIA menom bin Ládin, ale nebude trvať dlho. Taliban zásadne odmietol spojenectvo so sunnitskými proamerickými teroristami, ktorí boli cudzincami a boli financovaní Západom a wahhábistickými Saudmi. Študenti Koránu (preklad slova „Taliban“) s kalašnikovmi považujú wahhábistických teroristov al-Káidy za heretikov, čo je výzva na plnokrvný džihád. A nešťastní „budovatelia demokracie“ utrpeli taký rýchly knokaut, že tu ani nebudú môcť mobilizovať zahraničných teroristov, aby bojovali ako v Sýrii a Líbyi. Jednoducho povedané, je to imperiálny debakel.
Autor: Václav Umlauf
http://news.e-republika.cz/article4445-Postupny-rozpad-imperia-Od-porazky-v-Saigonu-k-debaklu-v-Kabulu