INVÁZIA/KAPITULÁCIA – LEKCIA ZO CEUTY
Hromadné prechody hraníc v Ceute a Melille odhaľujú dôsledky konania politickej elity, ktorá obetovala bezpečnosť hraníc v prospech ideologických záväzkov.
Zábery z Ceuty a Melilly, španielskych enkláv v severnej Afrike, kde tisíce nelegálnych migrantov prekročili španielske hranice, by mali byť zdrojom vážnych obáv pre všetkých vlasteneckých ľudí alebo tých, ktorým záleží na suverenite, v Európe aj mimo nej.
Rozsah a tempo tohto masového porušovania španielskych, a teda aj hraníc EÚ, nenaznačujú to, čo EÚ radšej označuje ako „nelegálnu migráciu“ alebo „humanitárnu potrebu“, ale skôr inváziu. Napriek prosbám miestnych úradníkov španielsky štát nezasiahol, zatiaľ čo desiatky tisíc marockých obyvateľov otvorene porušujú všetky normy a zákony národnej suverenity v rámci zdanlivo koordinovaného pokusu o to, aby sa tieto španielske územia stali ako španielske neudržateľnými.
Aj keby sa na týchto územiach obnovil zákon a poriadok, právna štruktúra európskych inštitúcií znamená, že vyhliadky na to, že by sa nelegálni prisťahovalci niekedy vrátili späť, sú mizivé.
Ide o katastrofu nielen národného, ale aj celoeurópskeho rozsahu – avšak je to katastrofa, ktorú si privodili španielske aj európske progresívne elity. V Španielsku vláda Pedra Sáncheza podnikla všetky možné kroky na oslabenie španielskej suverenity. Sánchez nielenže uprednostňuje čerpať svoju autoritu z medzinárodných inštitúcií namiesto od španielskeho ľudu, ale zámerne podkopal samotnú existenciu Španielska ako suverénneho subjektu. Tento krok, ktorý podľa niektorých odhadov postihne až 2 milióny ľudí, spochybnil samotný koncept integrity španielskych hraníc a integrity španielskeho národa.
Toto zároveň spochybnilo kľúčové prvky Európskej únie. Nie je to po prvýkrát, čo krajiny otvorene spochybňujú zmysel voľného pohybu v rámci EÚ. Kým niektoré európske elity sa obávajú Sánchezových krokov a uvedomujú si, ako zúfalo sa snaží odvrátiť pozornosť a chrániť sa pred eskalujúcimi obvineniami z korupcie, ktoré sa týkajú jeho samotného, ako aj jeho politickej a osobnej rodiny, Sánchez v skutočnosti len vo veľkom meradle uplatňuje postupy globalistických elít. Európske inštitúcie dohliadali na vytvorenie rozsiahleho právneho a byrokratického systému, ktorý na každom kroku podkopáva suverenitu a integritu hraníc. Spletitá sieť súdov v Štrasburgu, Luxemburgu a národných súdov prakticky znemožnila akékoľvek seriózne pokusy o účinnú kontrolu hraníc a rovnako znemožnila akékoľvek seriózne pokusy o vrátenie tých, ktorí nemajú právo zdržiavať sa v Európe. Nezabúdajme: najvýznamnejším krokom EÚ v súvislosti s hranicami nebola ich obrana, ale finančné sankcie proti maďarskej vláde, ktorá sa pokúsila chrániť svoje hranice.
Preto, akékoľvek podobnosti môže mať tento prílev s inváziou, je oveľa lepšie ho chápať ako kapituláciu. Tento kolaps integrity španielskeho územia je logickým dôsledkom konania politickej elity, ktorá sa vzdala akejkoľvek väzby na národnú suverenitu. Vzdanie sa suverenity je logicky rovnocenné s kapituláciou územia.
Zároveň však nejde len o národnú kapituláciu – ide o zradu. Španielsky národ ako celok si stále zachováva silnú väzbu na svoju suverenitu. Je to práve španielska politická elita, ktorá, obrazne povedané, odomkla brány mesta, kým ľud spal. Španielske elity zradili svoj vlastný národ. Už dávno si zaslúžia politické zúčtovanie a jedinou pozitívnou stránkou tejto katastrofy by mohlo byť to, že vlastenecké sily v Španielsku z tejto epizódy získajú nový impulz.
A napriek niektorým vítaným opatreniam v Európskom parlamente, ktoré sa snažia poskytnúť legálne cesty na odstránenie nelegálnych alebo kriminálnych migrantov, EÚ ako celok sa zdá byť odhodlaná ďalej vyvolávať ďalšie scény, aké sme videli v Ceute. EÚ urýchľuje svoje plány na „Pakt pre Stredozemie“, ktorého cieľom je priviesť do Európy oveľa viac týchto „mladých ľudí“ v rámci „kultúrnej a vzdelávacej výmeny“. Európske elity znova a znova preukazujú väčšiu náklonnosť k „mladým ľuďom“ zo severnej Afriky než k vlastnému obyvateľstvu, najmä k európskej mládeži, ktorá najviac trpí hospodárskou recesiou a opakovanými snahami EÚ znižovať náklady na pracovnú silu prostredníctvom dovozu cudzincov.
Musíme sa tiež zmieniť o medzinárodných pozorovateľoch z Ameriky a Izraela, ktorí, ako sa zdá, s radosťou reagujú na scény tohto masového porušenia španielskej suverenity. Je pravda, že vláda Pedra Sáncheza prejavuje náklonnosť k protieurópskej a protizraelskej rétorike a otvorene podporuje nepriateľov Západu. Pedro Sánchez však nie je celé Španielsko. Zdá sa, akoby mnohí z Ameriky a Izraela verili, že toto nezákonné porušenie hraníc je akýmsi božím trestom pre španielsky národ za to, že si ho zvolil. Nielenže to porušuje všetky predstavy o spravodlivosti, ale je to aj hlboko kontraproduktívne. Keď vidíme, ako komentátori a vysokopostavení politici používajú rétoriku antikoloniálneho boja na ospravedlnenie marockého prevzatia týchto španielskych území, nielenže to odcudzuje konzervatívne obyvateľstvo Európy – ktoré by malo byť prirodzenými spojencami Američanov hnutia MAGA alebo izraelských patriotov –, ale aj legitimizuje tú istú rétoriku, ktorú možno ľahko aplikovať na Ameriku a Izrael.
Trpká lekcia z toho, čo sme tu zažili – a čo sme rok čo rok zažívali na brehoch Európy – spočíva v tom, že bez rozhodného prístupu k suverenite nemožno urobiť nič na ochranu našich krajín. Je najvyšší čas, aby hnutie európskych patriotov podniklo konkrétne kroky a začalo brať hranice vážne. Bude to znamenať konfrontáciu s EÚ, globalistickými mimovládnymi organizáciami a možno aj s krajinami na našich hraniciach. Ale na to je už dávno najvyšší čas. Odteraz musí byť suverenita bojovým pokrikom všetkých európskych patriotov.
Autor: Jacob Reynolds (vedúci oddelenia politík v MCC – Mathias Corvinus Collegium v Bruseli)
https://europeanconservative.com/articles/commentary/not-just-an-invasion-but-surrender/?mc_cid=01e92a11c5&mc_eid=319630c40b