NEBEZPEČNÁ ILÚZIA ANTIPOLITIKY
Antipolitika sa stala najnovším trendovým komunikačným produktom, ale ak odsúdime politické skúsenosti ako hriech a vyzdvihujeme amatérstvo ako cnosť, pripravujeme pôdu pre chaos.
Vo svojej prelomovej práci „Koncepcia politického“ Carl Schmitt varoval, že najostrejšou a najnemilosrdnejšou politickou zbraňou je snaha o depolitizáciu politického boja, pričom sa vlastné stanovisko zahalí závojom morálky. Podľa Schmitta každý, kto tvrdí, že sa nezaoberá politikou, ale iba zastupuje „dobro“ alebo „čistý ľud“ proti „zkorumpovanej elite“, nezaobchádza so svojím protivníkom ako so súperom, ale označuje ho za morálne monštrum.
Tento vypočítavý odstup však vytvára pascu. Aj keď si to novopečení zástupcovia a voliči možno ťažko pripúšťajú, v okamihu, keď kandidovali vo voľbách, získali mandáty a prevzali pozície verejnej moci, stali sa aj oni politikmi.
Úplný kolaps pojmu „politika“
Táto Schmittova stratégia sa dnes dá tak majstrovsky presadiť práve preto, že pojem „politika“ nadobudol nenapraviteľne pejoratívny charakter – bol degradovaný a pošpinený.
V roku 2010 viaceré štúdie realizované medzi vysokoškolákmi odhalili, že pre mládež sa pojmy „verejný život“ a „politika“ úplne od seba oddelili. Študenti sa chceli angažovať v spoločných verejných záležitostiach, pričom zároveň prechovávali hlbokú averziu voči politickým stranám, tradičným inštitucionálnym rámcom a predovšetkým voči politikom. To, čo bolo pred niečo vyše desiatimi rokmi len výrazným pocitom jednej generácie, dnes preniká celou spoločnosťou. V kolektívnom podvedomí je politika synonymom všetkého zlého na svete: vojny, inflácie, krádeží, neschopnosti, podlosti a nekonečných škandálov. V očiach mnohých sa politika stala nerozlíšiteľnou od dôkladne skorumpovaných a deštruktívnych spoločenských procesov.
Domáci výskum inštitucionálnej dôvery – najmä štúdie zamerané na postkomunistický región – už roky poukazuje na to, že dôvera v politické inštitúcie v týchto spoločnostiach, predovšetkým v politické strany a parlament, je mimoriadne nízka. Je to jednoznačne zlé znamenie; keď inštitucionálna dôvera klesne do takej miery, nevyhnutne vzniká požiadavka na „outsidera“ (v politickom zmysle, nie v zmysle straníckej príslušnosti) – na spasiteľa prichádzajúceho spoza hraníc existujúceho establishmentu. Keď voliči cítia, že samotné pravidlá hry sú chybné, už si nevyžadujú len zmenu pravidiel; chcú prevrátiť celý stôl.
Kolektívne preťaženie
Všetci teraz predstierajú, akoby to nebola práve spoločnosť sama, ktorá si vytvára svojich vlastných politikov. Väčšina vníma tak, akoby nám nejaká cudzia sila vnútila politickú elitu, namiesto toho, aby uznala, že sme si ich zvolili sami – znova a znova, s dvojtretinovou väčšinou. Je to, ako keby sme my, „ľudia“, boli stvorení z nejakej úplne inej, ušľachtilejšej podstaty než tí, ktorí „tam hore“ rozhodujú.
Príbeh je nesmierne jednoduchý a lákavý: nejde o abstraktnú geopolitickú víziu, ale o obraz „zkorumpovaného štátneho aparátu“ (opovrhovaných byrokracií, úradov a hospodársko-politickej elity) postaveného proti zraniteľnému občanovi, doplnený posolstvom, že vy ste tí cnostní, zatiaľ čo pompézny politik riadiaci systém zhora je ten zloduch.
Kto nahradí politika?
Práve v tom spočíva najväčšie nebezpečenstvo. Vo svojej klasickej práci In Defence of Politics britský politológ Bernard Crick okrem iného varoval, že politika nie je nevyhnutným zlom, ale skôr najväčším úspechom civilizácie – umením riešiť konflikty bez násilia. Antipolitika zdanlivo sľubuje voličom epistokraciu (vládu znalých, inteligentných a nezávislých odborníkov), vďaka ktorej sa „dôkladne skorumpovaný štátny aparát zázračne napraví“. V skutočnosti však, ak odstránime politikov, ich miesto môžu zaujať len dva typy ľudí.
Prvým typom je technokrat, ktorý vládne na základe svojich odborných znalostí. Ako však poukázal Max Weber, títo jednotlivci sú len vykonávateľmi, ktorým chýba politická vášeň aj zmysel pre zodpovednosť potrebný na vytvorenie politickej vízie.
Druhým – a realistickejším – nebezpečenstvom je kakistokracia, čiže vláda neschopných. Keď sa politická rutina, ochota k kompromisu a znalosť štátnej správy stávajú predmetom opovrhovania, z amatérstva sa zrazu stáva cnosť. Tým, že status outsidera prezentujeme ako sviežosť a neskúsenosť ako nevinnosť, pripravujeme pôdu pre chaos.
Je preto nebezpečnou ilúziou veriť, že politiku možno úplne odstrániť alebo nahradiť odborníkmi a civilistami. Politici zostávajú nevyhnutnosťou, najmä v neistých časoch plných kríz. V súčasnosti nie je povinnosťou občanov politiku natrvalo zrušiť, ale naďalej požadovať jej zodpovedné a profesionálne vykonávanie. Zánik politiky nikdy neprináša očistenie; skôr znamená koniec diskusie a zrod autokracie – alebo chaosu.
Autor: Roland Tardi (vedúci akademického oddelenia na Mathias Corvinus Collegium v Budapešti, učiteľ dejepisu, politológ, poradca v oblasti politického marketingu a komunikácie)
https://europeanconservative.com/articles/analysis/the-dangerous-illusion-of-anti-politics/?mc_cid=e0e388234b&mc_eid=319630c40b