P. J. BUCHANAN – NIE JE „SOB“, AKO „SOB“
Naozaj sme dnes v ideologickej vojne s Ruskom Vladimíra Putina, ako sme boli počas studenej vojny sa Stalinovým ZSSR?
„Možno je to SOB(Son of a Bitch- sukin syn), ale je to náš SOB.“
Takto sa vyjadril prezident Franklin D. Roosevelt o nikaragujskom diktátorovi Anastasiu Somozovi, a ako veľmi americky. Amerika sa totiž od svojich prvých dní spolčovala s autokratmi, keď si to vyžadoval národný záujem.
George Washington v roku 1778 tancoval, keď sa dozvedel, že naši diplomati uzavreli spojenectvo s francúzskym kráľom Ľudovítom XVI. Vedel, že toto spojenectvo bude nevyhnutné pre americké víťazstvo.
V apríli 1917 USA vstúpili do vojny, „aby urobili svet bezpečným pre demokraciu“, v spolčení so štyrmi najväčšími svetovými impériami: britským, francúzskym, ruským a japonským. Všetky štyri anektovali nové koloniálne krajiny a národy z víťazstva demokracie, ktoré sme rozhodujúcim spôsobom získali.
V druhej svetovej vojne sme poskytli obrovskú vojenskú pomoc ZSSR Josifa Stalina, ktorý ju využil na rozdrvenie, dobytie a boľševizáciu polovice Európy.
Antonio Salazar, diktátor Portugalska, bol zakladajúcim členom NATO. Počas studenej vojny sme sa spojili s autokratmi Syngmanom Rhee z Južnej Kórey, Ferdinandom Marcosom z Filipín, iránskym šachom a generálom Augustom Pinochetom z Čile. Druhá najväčšia armáda v NATO je pod autokratickou vládou tureckého prezidenta Recepa Erdogana.
Našimi hlavnými spojencami v arabskom svete sú egyptský generál Abdel Fattah al-Sisi, ktorý zvrhol demokraticky zvoleného prezidenta Mohameda Mursího, a rôzni králi, princovia, sultáni a emíri pozdĺž Perzského zálivu.
Prezident Joe Biden však definoval globálny boj ako boj medzi demokraciou a autokraciou a povedal: „Demokracia zvíťazí a musí zvíťaziť.“
„Súhlasíme s touto strategickou víziou,“ zopakoval The Washington Post.
Je to však presný obraz dnešného veľmocenského súperenia?
Ak je zlomovou líniou rozdelenie na autokraciu a demokraciu, na ktorú stranu patria Erdogan, Sísí a saudskoarabský korunný princ Mohammed bin Salmán?
Sme dnes naozaj v ideologickej vojne s Ruskom Vladimira Putina, ako sme boli počas studenej vojny so Stalinovým ZSSR?
S Putinom sa hádame o Krym a Donbas a on chce zabrániť Ukrajine a Gruzínsku vstúpiť do NATO. Ale kde je dôkaz, že Putin sa usiluje zmeniť našu demokratickú formu vlády na autokraciu?
Putinove výhrady voči nám sa týkajú našej politiky, nie našej demokracie.
V 50. rokoch minulého storočia sa Nikita Chruščov chválil, že vnuci Ameriky budú žiť v komunizme. Kedy Putin vyhlásil nejaký takýto veľký ideologický cieľ Kremľa?
Má náš spor s Čínou ideologický charakter?
Čína je veľká a rastúca hospodárska a vojenská mocnosť, ktorá má spory s väčšinou svojich susedov.
Má obchodné problémy s Austráliou, hraničný spor s Indiou v Himalájach a spory s Vietnamom, Filipínami a ďalšími štyrmi krajinami o to, komu patria ostrovčeky v Juhočínskom mori. Čína si tiež nárokuje Taiwan a ostrovy Senkaku, ktoré okupuje Japonsko.
S výnimkou Taiwanu a Hongkongu, ktoré Peking považuje za zvrchované čínske územie, však netlačí na žiaden národ, aby prijal politický systém podobný systému Komunistickej strany Číny.
Spolunažíva s komunistickým Vietnamom, autokratickým Mjanmarskom, teokratickým Afganistanom a demokratickou Indiou, Austráliou a Japonskom.
Spor Pekingu s nami nespočíva v tom, že Amerika je „demokracia“. Čína má námietky proti tomu, že blokujeme jej ambície a podporujeme národy južnej a juhovýchodnej Ázie, ktoré jej prekazia strategické ciele.
Spor nie je ideologický, ale politický a strategický.
Prečo ho teda meniť na vojnu systémov? Kde je dôkaz, že Peking sa snaží komunizovať svojich susedov alebo zmeniť ich politické systémy tak, aby sa prispôsobili jeho vlastným?
Existuje však veľa dôkazov o tom, že Spojené štáty sa aktívne snažia zvrátiť Putinovu vládu v Rusku.
Putinov Kremeľ je síce obviňovaný z toho, že v roku 2016 hackersky zasiahol do Národného výboru Demokratickej strany a kampane Hillary Clintonovej, ale aj keby to bola pravda, ako by sa to dalo porovnať s dnešným zasahovaním USA do vnútorných záležitostí Ruska?
Je Rádio Sloboda/Rádio Slobodná Európa vo svojom spravodajstve v Rusku objektívne a neutrálne? Pristupujú mnohé mimovládne organizácie a National Endowment for Democracy k vnútornej politike Ruska nezaujato?
Čo urobil Kremeľ na podporu politických ambícií Donalda Trumpa v porovnaní s tým, čo podľa všetkého robia naše diplomatické a vládne inštitúcie a kvázivládne agentúry na oslabenie Putina a podporu kandidatúry Alexeja Navaľného?
Ak je americká demokracia v ideologickej vojne s Ruskom, kto je tu v ofenzíve? Kto chce zmeniť čí politický systém?
„Národný záujem USA a podpora demokracie alebo aspoň politickej stability v zahraničí sa nedajú tak ľahko oddeliť,“ píše The Washington Post.
Odkiaľ však Amerika získala právo zasahovať do vnútorných záležitostí iných národov a meniť ich tak, aby zodpovedali našim vlastným?
Ak je naším cieľom demokratizácia Ruska a Číny, t. j. zmena ich politických systémov tak, aby sa viac približovali nášmu demokratickému systému, nerovná sa to vyhláseniu ideologickej vojny z našej strany?
Nie je to podstata ideologickej vojny?
A kto je teda agresorom v tejto novej ideologickej vojne?
Autor: Patrick J. Buchanan (autor knihy „Nixon’s White House Wars: The Battles That Made and Broke a President and Divided America Forever“ (Nixonove vojny v Bielom dome: bitky, ktoré urobili a zlomili prezidenta a navždy rozdelili Ameriku).
https://www.creators.com/read/pat-buchanan/09/21/is-democracy-versus-autocracy-the-new-cold-war
https://www.theitem.com/stories/r,370190