PROTIPRÚD – Posolstvo J.F.K. a J.Londona

Čo majú spoločné J. F. Kennedy a Jack London? Mainstreamové ignorantstvo ich posolstva. Prezident USA spolu so spisovateľom-dobrodruhom nás varovali. Prejav pred vydavateľmi a román Železná päta ukryté v novinárskom balaste

Ľubomír Huďo porovnáva dnešnú realitu s podstatnými myšlienkami dvoch amerických vizionárov, ktoré médiá zámerne odsúvajú do zabudnutia

Spisovateľ zo začiatku minulého storočia a v jeho druhej polovici prezident zlikvidovaný atentátom majú v jednom mesiaci výročie úmrtia. Médiá im venujú určitú pozornosť a pripomenú verejnosti, že tu kedysi pôsobili, písali, oslovovali spoločnosť, a to nielen v rámci hraníc Spojených štátov. Tak spisovateľ Jack London, ako aj prezident J. F. Kennedy vyjadrili niečo, čo presiahlo ich dobu, vystihlo aj súčasnosť a nestratilo nič na aktuálnosti.

No o jednom sa dozvedáme nanajvýš, že bol dobrodruh, pijan, zbohatol na dobrodružných románoch a skončil pravdepodobne samovraždou, a o druhom vieme, že po úspešnej politickej ceste až do Bieleho domu si svojimi rozhodnutiami vytvoril mnoho nepriateľov, a preto existuje viacero hypotéz o dôvodoch a organizátoroch jeho likvidácie.

Jack London napísal celý rad dobrodružných románov, ale jeho spoločenský román Železná päta inšpiroval aj Geroga Orwella pri tvorbe kultového diela 1984. Prezident Kennedy zápasil s centrálnou bankou FED a eliminoval vplyv sionistickej loby na politiku USA, no hlavne jeho prejav pred vydavateľmi novín v New Yorku je mementom v súčasnom informačnom zápase.

Vzbura proti plutokratom

Jack London mal bohaté životné skúsenosti od ťažkej fyzickej driny až po život bohatého človeka. Svoje spoločenské skúsenosti zúročil v diele Železná päta, ktoré vyšlo v roku 1907. Už vtedy otvorene tvrdil, že USA sú ovládané siedmimi oligarchickými skupinami. Za základnú chybu systému považoval jeho expanzívnosť. Šanca, že ľudia môžu bohatnúť, žije len dovtedy, kým existuje nádej, že to, čo vyrobia, bude mať kto kupovať. Ako náhle slabne kúpna sila, zisky sa hromadia v čoraz užšej skupine najbohatších a majetok zvyšnej populácie sa naopak scvrkáva, prepukajú problémy.

Pre Jacka Londona symbolizovala Železná päta zriadenie s neohrozeným postavením úzkej skupiny bohatých ľudí – plutokracie. V tejto súvislosti napísal: „Zánik kapitalistického systému je neodvratný. Keď každá krajina bude mať svoj nespotrebovaný a nepredajný prebytok, kapitalistický systém sa zrúti pod strašnou ťarchou ziskov, ktoré sám nazhromaždil.“

Román má podobu zápiskov ženy amerického revolucionára Ernesta Everharda, publikovaných okolo roku 2600. Everhard vedie povstanie proti oligarchii monopolistických korporácií – Železnej päte. Na jednej strane barikády stojí oligarchia so žoldniermi a na druhej strane masa zamestnancov, neschopná organizovaného odporu. Revolucionármi sú rebeli z intelektuálnych kruhov, ktorí po zrade odborárskych šéfov prechádzajú do podzemia a páchajú individuálne teroristické akcie.

Železná päta je označovaná za klasické dielo americkej utopickej literatúry, táto utópia však neskôr nadobudla reálne kontúry v podobe rôznych sociálnych revolúcií, ale aj boľševickej tyranie. Postavenie plutokracie – skupiny dominantných oligarchov a prehlbujúce sa sociálne rozdiely medzi jedným percentom vyvolených a 99 percentami zamestnancov nie je žiadnou minulosťou. Naopak, je to aktuálna výzva proti prehnitému systému, ktorí dnes neomarxisti definujú ako liberálnu (ne)demokraciu pod ochrannými krídlami Bieleho domu, bruselských prisluhovačov a mediálnej propagandistickej mašinérie. Platí to ako pre západnú, strednú, či východnú Európu, tak aj pre USA, Kanadu alebo Austráliu.

„Konšpirátor“ J. F. K.

Úvahy nad pozadím atentátu na prezidenta J. F. Kennedyho a špekulovanie, či to spáchal Kremeľ, Kuba, mafia, CIA, záujmové skupiny v USA alebo ktokoľvek iný, či bol jeden, dvaja alebo traja strelci, to je pravidelnou témou článkov o udalostiach v Dallase v roku 1963. Mainstream sa však vôbec nevenuje tomu najdôležitejšiemu, čo nielen Američanom odkázal zavraždený prezident. Odhalenie skutočných páchateľov a organizátorov je aj tak v nedohľadne, no jedno je isté a overiteľné – stále platné varovanie z prejavu J. F. K. pred Americkou asociáciou vydavateľov novín v hoteli Waldorf-Astoria New York City, 27. apríla 1961. Okrem iného v ňom uviedol:

„Chcel by som hovoriť o našej spoločnej zodpovednosti tvárou v tvár spoločnému nebezpečenstvu. Udalosti nedávnych týždňov snáď niektorým pomohli túto výzvu osvetliť; rozmery tejto hrozby sa však ukazovali na obzore po mnoho rokov. Samotné slovo ‚utajenie‘ je v slobodnej a otvorenej spoločnosti nepríjemné; a my, ako občania, sa z podstaty aj historicky staviame proti tajným spolkom, tajným prisahám a tajným rokovaniam.

Už dávno sme rozhodli, že nebezpečenstvo nadmerného a nedovoleného utajovania vecných faktov ďaleko prevažuje nad nebezpečenstvami, ktoré sú citované na jeho ospravedlnenie. Aj dnes má len pramalý zmysel čeliť hrozbe uzavretej spoločnosti napodobňovaním jej svojvoľných obmedzovaní. Aj dnes má len pramalý zmysel zabezpečenie prežitia nášho národa, ak s ním neprežijú aj naše tradície. A je tu veľmi závažné nebezpečenstvo, že ohlásená potreba väčšej bezpečnosti bude ovládnutá tými, ktorí sú dychtiví rozšíriť jej význam až na samotné hranice úradnej cenzúry a utajovania.

Žiadam však každého vydavateľa, každého redaktora a každého novinára národa, aby prehodnotili svoje vlastné štandardy a aby prezreli podstatu nebezpečenstva, ktoré hrozí našej krajine. V súčasnosti nie je vyhlásená žiadna vojna – a hoci môže zúriť neľútostný boj, nemusí byť nikdy vyhlásená tradičným spôsobom. Nebola vyhlásená žiadna vojna, neboli prekročené hranice pochodujúcimi vojskami, neboli odpálené rakety.

Celosvetovo sme totiž postavení pred jednoliatu a bezohľadnú konšpiráciu, ktorá spolieha predovšetkým na tajné prostriedky pre rozširovanie sféry svojho vplyvu – na infiltráciu namiesto invázie, na prevraty namiesto volieb, na zastrašovanie namiesto slobodnej voľby, na partizánov v noci namiesto armády vo dne. Je to systém, ktorý odviedol rozsiahle ľudské a materiálne zdroje na vytvorenie hustej siete, vysoko účinnej mašinérie, ktorá spája vojenské, diplomatické, spravodajské, ekonomické, vedecké a politické operácie. Jej prípravy sú skryté, nie verejné. Jej chyby sú ututlávané, neobjavia sa na titulných stranách. Jej odporcovia sú umlčiavaní, nie velebení.“

Pochopili niečo z toho dnešní vládnuci politici a im oddaní novinári s tretím sektorom? Nemôžu, nedokážu, nechcú? Hlavne, že čušia a snažia sa, aby sme na tieto slová zabudli aj my, ostatní. No v tom ich treba sklamať.

http://www.protiprud.sk/politika/2113.htm