TEMNÉ OSVIETENSTVO NA TROSKÁCH SYSTÉMU
Kto ovláda digitálnu infraštruktúru, má v rukách geopolitický nátlakový nástroj.
Z úvahy japonského filozofa Kohei Saita – Prežitie na troskách kapitalizmu
Jedného dňa z ničoho nič prestane fungovať kreditná karta. Nedá sa už zavolať Uber ani čítať v elektronickej knihe. Ani Alexa od Amazonu už nezodpovedá. To nie je sci-fi. To sa v roku 2025 stalo sudcom a prokurátorom Medzinárodného trestného súdu v Haagu (ICC), na ktoré americká vláda uvalila sankcie. Časť ich digitálnej infraštruktúry zrazu zmizla.
Washington vyvíja tlak na tie spojenecké štáty, v ktorých sú rozmiestnené americké jednotky a ktoré spolupracujú s americkými bezpečnostnými orgánmi. Kontrola nad digitálnou infraštruktúrou sa stáva prostriedkom geopolitického nátlaku, ktorý bude v budúcnosti pravdepodobne využívaný čoraz častejšie.
Štáty sa stávajú nástrojmi technologických koncernov
Skutočné riziko však siaha ešte ďalej. Technologické koncerny sa totiž neuspokoja trvalo s tým, že budú fungovať iba ako nástroj štátu. Hrozí, že sa dokonca aj americký štát stane nástrojom, prostredníctvom ktorého budú globálne presadzované záujmy práve týchto koncernov. Vzniká tak súkromná moc, ktorá síce nestojí úplne mimo práva a politiky, ale do značnej miery sa vymyká priamej demokratickej kontrole a napriek tomu môže od základov pretvoriť spoločenský život. Ako ďaleko môže takéto splynutie štátnej a korporátnej moci zájsť, bolo možné vidieť na príklade Department of Government Efficiency (Doge) vedeného Elonom Muskom.
V ukrajinskom odpore proti ruskej invázii hrá Muskova satelitná sieť Starlink nepostrádateľnú úlohu. Aj pri útokoch na Gazu a Irán sa infraštruktúry na analýzu dát, sledovanie a komunikáciu poskytované spoločnosťami Palantir a Amazon stali nenahraditeľnými. Štát sa tým na jednej strane stáva mocnejším ako kedykoľvek predtým, na druhej strane sa však mení na štruktúru závislú od technologických koncernov.
Aký svet čaká na ľudí na konci tohto vývoja?
Tu sa treba zaoberať hnutím, ktoré v Silicon Valley získava stále väčší vplyv: „temným osvietenstvom“. To sa zaoberá predovšetkým spismi softvérového vývojára a blogera Curtisa Yarvina. Ten považuje demokraciu, rovnosť, ľudské práva a právny štát za inštitúcie, ktoré spôsobujú úpadok štátu a ochromenie politických rozhodovacích procesov.
Aby bolo možné nájsť „východisko“ z existujúcich mocenských vzťahov, navrhuje Yarvin, že by mal byť štát reorganizovaný ako firma riadená generálnym riaditeľom (CEO). Nadmerne rozbujnená byrokracia by mala byť rozbitá a nahradená silnou výkonnou mocou, ktorá by bola schopná prijímať rýchle rozhodnutia. Hnacou silou spoločenských zmien by tu nebol občan, ale „monarcha“ vytvorený podľa vzoru generálneho riaditeľa technologickej spoločnosti.
Kritika neoliberalizmu z pravej aj ľavej strany sa zbližuje
Tu dochádza k podivnému zbližovaniu pravicovej a ľavicovej kritiky neoliberalizmu. Z rovnakej diagnózy však zďaleka nevyplýva rovnaké riešenie. Technologická pravica tvrdí, že aby vznikali skutočné technologické inovácie, technologické koncerny by museli ešte užšie spolupracovať so štátom a získať prístup k prísne dôverným informáciám.
Kapitalizmus a demokracia boli dlho považované za neoddeliteľné pojmy. Už pred niekoľkými rokmi však technologický miliardár Peter Thiel otvorene vyhlásil, že sloboda a demokracia nie sú zlučiteľné. Ak sa vedenie reforiem zverí týmto generálnym riaditeľom – „kráľom technológií“ – bezpochyby vytvoria spoločnosť založenú na sledovaní, ktorá bude slúžiť predovšetkým ich vlastným záujmom.
Nemá „temné osvietenstvo“ v istom zmysle pravdu?
Je ľahké si z „temného osvietenstva“ robiť srandu. Práve s týmto prístupom však demokrati proti Donaldovi Trumpovi prehrali. Preto by si človek mal položiť otázku: Nemá „temné osvietenstvo“ v istom zmysle pravdu? Čo ak liberálna predstava, že pokrok môže aj naďalej pokračovať, už stratila platnosť? Existuje niečo ako „koniec pokroku“?
Moderný liberálny poriadok bol formovaný príbehom o pokroku: vedecký pokrok, technologické inovácie a hospodársky rast mali zvyšovať materiálnu prosperitu, na čo sa mala šíriť aj rozmanitosť, ľudské práva a demokracia. Tento príbeh však stratil svoju dôveryhodnosť. Zmena klímy znásobuje katastrofy, zatiaľ čo náklady na bývanie, potraviny, zdravotnú starostlivosť a vzdelávanie čoraz viac zaťažujú život mnohých ľudí. Aj umelá inteligencia by mohla urýchliť prekarizáciu zamestnania a koncentráciu bohatstva.
„Temné osvietenstvo“ sa dotýka citlivého miesta liberalizmu
Ak máme brať „temné osvietenstvo“ vážne, potom preto, že – ako už naznačuje samotné prídavné meno „temné“ – otvorene uznáva, že budúcnosť nebude automaticky lepšia. Tým sa dotýka citlivého miesta liberalizmu, ktorý sa klamlivo drží iba opakovania starého príbehu o pokroku.
Odpoveďou „temného osvietenstva“ však nie je projekt emancipácie. Je to projekt „prispôsobenia“ – prežijú len bohatí a technologická elita.
Nie je možné zachrániť všetkých. Cieľom totiž nie je zabrániť ekologickému kolapsu, ale riadiť ho v záujme privilegovanej menšiny. Namiesto všeobecnej bezpečnosti nastupuje politika selekcie: sledovanie, militarizované hranice a algoritmická kontrola rozhodujú o tom, čí život bude chránený a kto bude ponechaný napospas sociálnemu a ekologickému chaosu.
Ako sa však možno brániť proti „temnému osvietenstvu“? V tejto súvislosti je potrebné zamyslieť sa nad Čínou pod vedením Si Ťin-pchinga, ktorú Thiel označuje za nepriateľa. Thiel dokonca obvinil pápeža, ktorý sa vyslovil za opatrnú medzinárodnú reguláciu umelej inteligencie, že svojím postojom napomáha Komunistickej strane Číny. Pre technologickú pravicu tak slúži konkurencia s Čínou ako ideálna zámienka na ospravedlnenie deregulácie, investícií do vojenských technológií a splynutia štátu so Silicon Valley.
Čína sprísnila kontrolu nad veľkými platformami, ako sú Alibaba a Didi Chuxing, a nedovolí, aby technologické koncerny ovládali štát. Pri rozvoji sietí vysokorýchlostných železníc, obnoviteľných zdrojov energie, elektromobilov a mestskej infraštruktúry navyše zohráva rozhodujúcu úlohu dlhodobé štátne plánovanie.
Zatiaľ čo americký technologický kapitalizmus vo víre svojej „AI bubliny“ necháva chátrať každodennú infraštruktúru – verejnú dopravu, bývanie a zdravotnú starostlivosť –, Čína ukazuje, že investície a plánovanie umožňujú nenechať všetko na trhu a miliardároch. To samo o sebe predstavuje protiklad k „temnému osvietenstvu“.
Muskizmus alebo Siizmus?
To samozrejme neznamená, že spásou je čínsky socializmus. Nemôžeme vkladať nádeje do režimu, ktorý obmedzuje slobodu prejavu a združovania a potláča etnické menšiny aj politickú opozíciu. Nepotrebujeme ani plánované hospodárstvo čínskeho typu, ani technologickú monarchiu, o ktorú usilujú Thiel a Musk.
Muskizmus alebo Siizmus? Tieto pochmúrne alternatívy musíme rázne odmietnuť. Avšak len z uznania tejto temnej reality môžu vzísť myšlienky a postupy, ktoré vytvoria novú spoločnosť. Práve to znamená prežitie na troskách kapitalizmu.
Autor: Kohei Saito (japonský filozof, docent filozofie na Tokijskej univerzite. Vo svojej práci sa venuje predovšetkým ekonómii, ekológii a spoločenským dopadom súčasného vývoja.)
https://politiq.cz/2026/09/12/kohei-saito-proc-se-spolecnost-nachazi-na-konci-pokroku/?utm_source=NEWS&utm_campaign=2dfce17bc4-MailChimp+denn%C3%AD+novinky%2C+7%3A00&utm_medium=email&utm_term=0_55245aa058-2dfce17bc4-156666264