VIAC LIBERALIZMU – VIAC ÚPADKU
V čom spočíva rozdiel medzi liberálnym a národným konzervativizmom, medzi starou a novou pravicou? Hoci majú spoločný ideový základ, majú úplne odlišnú perspektívu a pohľad na spoločnosť.
Prečo sú liberálni a národní konzervatívci tak často na opačnej strane barikády, hoci majú rovnaký intelektuálny základ? A prečo sa liberálny konzervativizmus považuje už za prežitok a jedinou nádejou pravice je národný konzervativizmus?
Postoj k liberalizmu
V zásade sa všetky rozdiely medzi liberálnym a národným konzervativizmom odvíjajú od odlišného postoja k liberalizmu. Pre liberálnych konzervatívcov je liberalizmus súčasťou ich ideológie, ich konzervativizmus stojí na fúzii klasického liberalizmu a konzervativizmu. Ako sami radi hovoria: „Sme liberálni v ekonomických otázkach a konzervatívni v spoločenských otázkach.“
Národní konzervatívci sa svojím poňatím konzervativizmu vracajú pred túto fúziu, keď bol liberalizmus rovnako veľkým protivníkom konzervativizmu ako socializmus. Naopak, fúziu vidia ako hlavnú príčinu úpadku konzervativizmu.
Z pohľadu národných konzervatívcov sa liberálni konzervatívci v skutočnosti príliš podriadili liberalizmu. Slobodu povýšili na svoju najvyššiu hodnotu, spoločnosť zredukovali na súčet jednotlivcov a paralelu trhových operácií, kultúru a morálku degradovali na čisto osobnú voľbu a záujem.
Stali sa hlásateľmi neobmedzeného trhu a vyhroteného individualizmu. „Zaklínajú sa“ konzervatívnymi hodnotami, ale vždy, keď tieto hodnoty kolidujú s liberálnymi princípmi, uprednostnia liberalizmus. Liberalizmus je povinný rámec, konzervativizmus voliteľný obsah. Liberalizmus im bráni presadzovať konzervatívne hodnoty.
Národní konzervatívci hľadajú rovnováhu medzi záujmami jednotlivca a celku, medzi slobodou a poriadkom. Na jednej strane je to sloboda, respektíve kultúra slobody a jej konkrétne prejavy ako sloboda slova, politické slobody (demokracia) a sloboda súkromného vlastníctva. Na druhej strane sú to kolektívne identity, hodnoty a inštitúcie ako rodina, národ, národný štát a zachovanie západného civilizačného dedičstva. Oboje je rovnako dôležité.
Inými slovami, liberálnym konzervatívcom ide primárne o jednotlivca (jeho autonómiu a možnosti), ktorý triumfuje nad celkom, a v tom odrážajú liberalizmus. Národní konzervatívci zdôrazňujú význam kolektívnych identít, inštitúcií a kultúry (všeobecne poriadku) pre slobodu jednotlivca aj prosperitu spoločnosti, čím idú proti základom liberalizmu.
Hoci majú spoločný ideový základ, majú úplne odlišnú perspektívu a pohľad na spoločnosť. V praxi to vedie k značne odlišným politickým postojom. Príkladom sú kultúrne vojny, ekonomika a imigrácia.
Kultúrne vojny
Pre národných konzervatívcov sú kultúrne vojny absolútne zásadné. Politika je produktom kultúry, preto by kultúra mala byť ústredným záujmom konzervatívcov. Kultúrne vojny nie sú len bojom o charakter spoločnosti a jej hodnotový a morálny systém, ale ich výsledok často ovplyvňuje aj každodenný život.
Liberálni konzervatívci kultúrne vojny neriešia, pretože ich nezaujíma charakter spoločnosti, ale len to, ako priamo ovplyvňuje možnosti jednotlivca. Na barikády kultúrnych vojen tak vstupujú spravidla až v momente, keď je ohrozená ich sloboda. Inak kultúrne vojny považujú za podradné, príliš toxické, prípadne ich zosmiešňujú s tým, že nemajú skutočný vplyv a že treba riešiť „skutočné“ problémy, ako sú ekonomika alebo zahraničná politika.
S kultúrnymi vojnami úzko súvisí vzťah k inštitúciám, formálnym aj neformálnym, verejným aj súkromným. Liberálnym konzervatívcom stačí, že existujú, a vzhľadom na to, že veria v neutralitu verejného priestoru, apelujú na neutralitu inštitúcií. Jediná vec, na ktorej im záleží, je, aby inštitúcie nezasahovali do osobnej slobody jednotlivcov, inak sa o inštitúcie príliš nezaujímajú.
Pre národných konzervatívcov sú, naopak, inštitúcie alfou a omegou. Z ich pohľadu je neutralita inštitúcií chimérou, vždy budú odrážať a zároveň presadzovať určité hodnoty a poňatie morálky. Preto je zásadné, kto ich ovláda. Národní konzervatívci si trpko uvedomujú, že inštitúcie sú dnes vo veľkej miere v rukách liberálov. Tí ovládajú intelektuálnu, vzdelávaciu, kultúrnu aj ekonomickú infraštruktúru Západu a využívajú ju na presadzovanie svojho svetonázoru.
Veľmi názorný je rozdiel v prístupe k najsilnejšej inštitúcii – štátu. Liberálni konzervatívci sú voči štátu tradične skeptickí, konzervatívnou hodnotou je pre nich štát nepoužívať, trh a občianska spoločnosť vyriešia všetko lepšie. Z hľadiska národných konzervatívcov je – pri miere inštitucionálnej dominancie liberálov – na tento prístup neskoro. Štát vnímajú ako najvýznamnejšiu inštitúciu, ktorú majú na rozdiel od nevolených inštitúcií vďaka demokracii pomerne rýchlo na dosah, a neboja sa ho využiť na presadzovanie konzervatívnych hodnôt.
Ekonomika
V ekonomických otázkach je pre národných konzervatívcov najvyšším hľadiskom národný záujem, pre liberálnych konzervatívcov trh. Liberálni konzervatívci sa držia klasicky liberálneho prístupu k ekonomike. V praxi sú zástancami neoliberalizmu – trh všetko vyrieši, štát a verejné služby treba neustále osekávať, privatizovať, deregulovať. Najvyšším cieľom je efektívnosť.
Vlády by sa podľa nich nemali vôbec zaoberať štruktúrou svojho národného hospodárstva a ekonomiky, pretože trh alokuje všetky zdroje efektívne, podľa ponuky a dopytu, a nič iné nehrá úlohu – v globalizovanom svete nezáleží na tom, kde sa čo vyrába, ak sa to vyrába lacno.
Národní konzervatívci vidia voľný trh a súkromné vlastníctvo ako najlepšiu cestu k prosperite, odmietajú však dogmatizmus voľného trhu aj neoliberalizmus. Nejde len o efektívnosť, ale rovnako aj o solidaritu, stabilitu, bezpečnosť. Za najvyšší cieľ nepovažujú trh, ale národný záujem, ktorým je posilňovanie národného hospodárstva a domáceho kapitálu, ale aj rast prosperity širokých vrstiev a sociálny zmier. Je to prístup pragmatickejší a paternalistickejší, neideologický, ak ide o úlohu štátu a trhu.
Imigrácia
V otázke imigrácie sa liberálni a národní konzervatívci teoreticky zhodujú, v praxi je to horšie. Liberálni konzervatívci nesúhlasia s masovou imigráciou, nie je to však pre nich skutočnou najvyššou prioritou. Naopak, sú zvyčajne náchylní počúvať argumenty podporujúce imigráciu z ekonomických dôvodov (dovoz lacnej pracovnej sily, náhrada za nízku pôrodnosť).
Pre národných konzervatívcov je obmedzenie imigrácie absolútne zásadnou témou. Historicky bezprecedentná masová imigrácia, nelegálna aj legálna, sprevádzaná doktrínou multikulturalizmu podporujúcou novoprichádzajúcich v neasimilácii, je najväčšou hrozbou, ktorej Európa čelí a ktorá ju už teraz nezvratne demograficky aj kultúrne mení. Pre národných konzervatívcov je zastavenie a zvrátenie tohto procesu otázkou najvyššej priority. Ekonomické hľadisko, na ktoré radi poukazujú liberálni konzervatívci, je pre nich sekundárne, najdôležitejší je kultúrny rozmer imigrácie.
Pôrodnosť
Nakoniec je tu otázka nízkej pôrodnosti západných spoločností, ktorá markantne ukazuje rozdiel medzi liberálnymi a národnými konzervatívcami. Pre liberálnych konzervatívcov je nízka pôrodnosť problémom, najmä ekonomickým, ale nakoniec je to výsledkom osobnej voľby – a tá je na prvom mieste, takže s tým sa nedá veľa robiť.
Pre národných konzervatívcov je to otázka prežitia vlastnej spoločnosti, neschopnosť západných spoločností fyzicky sa reprodukovať považujú za ich najväčšiu hrozbu. Zvýšiť pôrodnosť je absolútnou prioritou. Nejde pritom len o čisto ekonomické argumenty, ako sú udržateľnosť sociálnych systémov a pracovná sila.
Spoločnosti bez dostatočnej reprodukcie kolabujú – fyzicky aj kultúrne, chýba im vitalita, ochota riskovať, viera v budúcnosť. Národnokonzervatívny postoj výborne vystihol JD Vance: nízka pôrodnosť podľa neho nie je problémom typu „nemôžeme si dovoliť sociálne zabezpečenie“. Je to problém typu „naša prekliata spoločnosť sa rúca“.
Establišment vs. antiestablišment
Dalo by sa vymenovať mnoho ďalších rozdielov, v zásade však vždy platí, že všetky rozdiely tak či onak končia rozdielnym postojom národných a liberálnych konzervatívcov k hodnotovému, názorovému a politickému status quo, čiže k ľavicovo liberálnemu režimu a establišmentu, ktorý dnes dominuje na Západe.
Liberálni konzervatívci stelesňujú učebnicový prístup. Naučili sa, že konzervativizmus znamená umiernenosť, príslušnosť k establišmentu a obhajobu poriadku. Súčasný Západ je v jadre v poriadku, potrebuje len korekcie a úpravy niektorých politík, prípadne ich pomalšiu implementáciu.
Obávajú sa radikálnych zmien, požadujú úpravy v rámci tohto poriadku alebo výnimky z neho. Ich modus operandi v reakcii na neustály tlak progresivistov je: nechajte ma na pokoji, ja vás tiež nechám na pokoji. Hoci musia cítiť, že konzervatívne hodnoty sú vytláčané a vo verejnom priestore čoraz viac dominuje liberálny progresivizmus, volajú po kompromise s ľavicou a liberálmi. Sami seba vidia ako záchrancov Západu, ako silu establišmentu, ako hrádzu proti populistickej „extrémnej“ pravici aj woke ľavici.
Z pohľadu národných konzervatívcov liberálni konzervatívci obhajujú režim, ktorý nemá s konzervatívnymi hodnotami nič spoločné. Sú tolerovanou kulisou liberálneho režimu, ktorá navodzuje pocit plurality. Tolerovanou kulisou sú len preto, že v skutočnosti nič podstatné nezmenia (nechcú zmeniť). Akceptujú liberálny politický konsenzus, ktorý je ekonomicky neoliberálny a spoločensky progresivistický. Akceptujú kultúrnu a inštitucionálnu dominanciu liberálnej ľavice, ako aj mantinely verejnej diskusie a hodnotový rebríček, ktorý stanovila.
Prehrali boj o poriadok, establišment aj inštitúcie a túto prehru si racionalizujú ako autentický prejav konzervativizmu. Sú to tí „správni konzervatívci“, ako radi klasifikujú liberálni komentátori tých konzervatívcov, ktorí akceptovali morálnu nadradenosť liberálneho projektu a sami seba zredukovali na roztomilo kurióznych nostalgikov, ktorí mierne spomaľujú liberálny „pokrok“.
Národní konzervatívci vidia, že konzervativizmus dnes nie je ideológiou elít či establišmentu a že dlhý pochod ľavicovo liberálnych síl inštitúciami je hotovou vecou. Liberálny konsenzus nepovažujú za prijateľný kompromis, ale za extrém, z ktorého profituje len malá časť spoločnosti. Jeho nositeľ a vykonávateľ, liberálny establišment, za posledných tridsať rokov „pokazil, čoho sa dotkol“ – od ekonomiky a bezpečnosti cez spoločenské a kultúrne otázky až po zahraničné intervencie s bláznivými nedosiahnuteľnými cieľmi.
Liberálny režim
Liberálny establišment nasmeroval Západ k hospodárskemu úpadku a deindustrializácii v dôsledku globalizácie a klimatickej politiky uhlíkovej neutrality, k sociálnemu inžinierstvu, poklesu životnej úrovne, úpadku strednej triedy, vyprázdňovaniu demokratickej politiky v dôsledku presunu právomocí na byrokraciu, súdy a nadnárodné organizácie a k úpadku slobody prejavu a nezvratnej kultúrnej a demografickej transformácii kvôli masovej imigrácii a rezignácii na podporu pôrodnosti.
Kultúrnu a morálnu sféru ovládajú liberálni ľavičiari so svojimi výzvami k diverzite, inklúzii, rovnosti, antidiskriminácii a pocitom, ktoré sú v priamom rozpore s tradičnými západnými hodnotami excelentnosti, meritokracie, objektivity, rovnoprávnosti a patriotizmu. Normou je apriórne a samoúčelné oslavovanie v podstate akéhokoľvek extrému a odlišnosti od tradičných noriem, od väčšinovej predstavy normality. Normou je tolerancia všetkého, s výnimkou tradičných západných identít, hodnôt a noriem. Duch doby zosobňuje pocit, že na všetko mám právo, všetko je na predaj.
Tragický stav Západu je priamym dôsledkom liberálnych elít a ich politiky. Viac liberalizmu znamená viac úpadku. Západný establišment a jeho konsenzus neobhajuje hodnotovo ani ekonomicky veľké segmenty populácie, naopak, ohrozuje ich blahobyt a spochybňuje ich kultúrnu identitu alebo nimi priamo pohŕda. Je to politicky, intelektuálne aj morálne skrachovaný projekt.
Národní konzervatívci odmietajú zachovávať tento liberálny status quo. Naopak, sú radikálni v jeho odmietaní a snahe zmeniť ho. Odmietajú hrať na ihrisku vykolíkovanom liberálmi. Nemajú záujem o výnimky z režimu ani o kooptáciu a kompromisy. Chcú konzervatívny pochod inštitúciami, výmenu establišmentu, budovanie konzervatívnej kontraelity. Nejde im len o zmenu politiky, ale o zmenu poriadku.
Súboj o podobu konzervatívnej pravice
Národní konzervatívci sú radikálni a revoluční. Liberálni konzervatívci sú umiernení a establišmentoví. Národní konzervatívci sa ostro vymedzujú proti progresivizmu aj proti neoliberalizmu. Liberálni konzervatívci sú zmierení s progresivizmom a predpisujú neoliberalizmus.
Národní konzervatívci ponúkajú frontálny útok na ľavicovo liberálny establišment a jeho hodnoty, pretože trpko vnímajú hĺbku kultúrneho, morálneho aj demografického úpadku Západu. Liberálni konzervatívci ponúkajú umiernený ústup, debatu a kompromis s liberálmi. Pre národných konzervatívcov je súčasný liberalizmus hlavným problémom. Pre liberálnych konzervatívcov je liberalizmus súčasťou riešenia.
Napriek spoločnému intelektuálnemu zázemiu si národní a liberálni konzervatívci nemôžu porozumieť, pretože národní konzervatívci požadujú radikálnu zmenu systému, zatiaľ čo liberálni vymýšľajú opt-outy a exit stratégie v rámci systému. Liberálny konzervativizmus spočíva v konzervovaní – konzervovaní liberálneho poriadku, v rámci ktorého sa snaží vybojovať autonómiu jednotlivca a maximalizovať jeho spotrebiteľskú slobodu. Národný konzervativizmus spočíva v obnove – fyzickej aj kultúrnej obnove západnej civilizácie a slobodných národov Západu. Národní konzervatívci a liberálni konzervatívci hrajú každý úplne inú hru.
V každom prípade platí, že výsledok súboja o podobu pravice medzi liberálnymi a národnými konzervatívcami rozhodne o tom, či sa pravica pokúsi Západ strhnúť zo súčasnej trajektórie úpadku alebo bude silou, ktorá tento úpadok iba spomalí.
Autor: Andrej Duhan
https://standard.sk/973210/liberalny-verzus-narodny-konzervativizmus-prave-prebieha-suboj-o-podobu-pravice
https://www.echo24.cz/a/HfZuT/uhel-pohledu-andrej-duhan-souboj-o-podobu-pravice-liberalni-vs-narodni-konzervativci