ZÁPAD AKO DALÍHO SLONY
Môžeme si pomôcť historickým obrazom mladej ženy, ktorá si vychutnáva kaviár a šampanské na hornej palube Titanicu. Robí to s luxusom úplnej ignorancie intelektuálneho, remeselného a technického génia, ktorý je potrebný na to, aby jej zmrzlina bola ľadová a čaj horúci.
Množstvo mojich čitateľov by určite vedelo vysvetliť, ako funguje klávesnica, hosting na Substacku alebo ako sa obsah šíri po sieťach do Silicon Valley a z neho – ak to tak vôbec funguje -, ale pre mňa by to mohla byť aj mágia a kúzla. V niečom sa nelíšim od mladej dámy, ktorá si s úplnou ľahkosťou objedná zmrzlinu, keď sedí v obrovskej kovovej vani plávajúcej (ešte chvíľu) na vlnách Atlantiku.
Veď na studenom, hlbokom dne Atlantického oceánu sa skrýva mnoho tajomstiev a záhad. Jedným z nich je vrak Titanicu, ďalším – ako som sa dozvedel len nedávno – sú obrovské internetové káble spájajúce Európu s Amerikou. Hovorím síce „dozvedel“, ale pravdepodobne som mal o ich existencii nejaké nejasné vedomosti, len som o nich veľmi nerozmýšľal, pretože – koho to zaujíma?
Trochu som sa nad tým zamyslel. Realitu nášho života v 21. storočí určuje internet. Naše hospodárske systémy, komunikačné siete a zásobovacie trasy sú postavené na infraštruktúre sveta prepojeného s internetom. Bez preháňania možno hovoriť o vrcholne faustovskom výkone – napokon sa mu podarilo úplne zrútiť priestor do seba a zbaviť ho významu. Problémom však môže byť, že tento zázrak technológie sa hojdá pod vodou pod dohľadom zvedavých krabov.
V jednom zo starších článkov CNN sa píše:
„Ešte pred káblovými plavidlami pracuje na mieste, kam plánujú ísť, špeciálne plavidlo na mapovanie morského dna,“ povedal Stronge zo spoločnosti TeleGeography. „Chcú sa vyhnúť oblastiam s bohatými podmorskými prúdmi, zjavne vulkanicky aktívnym oblastiam a tiež miestam s veľkými rozdielmi vo výške morského dna.“
„Po vytýčení trasy, jej preskúmaní a zabezpečení pobrežného spojenia priplávajú obrovské lode na kladenie káblov.“
Pod „veľkými výškovými rozdielmi“ sa tu myslí znepokojujúca skutočnosť, že pravdepodobne najdôležitejšia časť západnej infraštruktúry visí na podmorských útesoch, nepochybne obalená morskými riasami a chaluchami. Tieto geomorfologické útvary spolu so sopkami(!) sú trochu problematické a mali by ste sa im vyhnúť, ak je to možné. Dno Atlantiku však nie je pieskom pokrytá placka – sú tam vysoké horské masívy, rozškľabené údolia a priepasti, nad ktorými sa neisto hojdajú internetové káble s našimi peniazmi, priateľstvami a všetkými informáciami.
Nemám v úmysle rozoberať tu možné katastrofické scenáre, ale chcel by som ukázať, ako si Západ čoraz viac uvedomuje svoju infraštruktúru, na ktorej je postavená celá naša realita. Slovo „realita“ som použil zámerne, pretože mám na mysli skôr realitu než materiálne pohodlie alebo bohatstvo. Naša realita, spôsob, akým chápeme život, je do veľkej miery založená na apriórnom predpoklade pokračovania procesu technických inovácií, ktorý je taký všeobjímajúci, že sme na jeho existenciu takmer zabudli alebo sme ju prinajmenšom už dávno považovali za samozrejmosť.
Ako dieťa som mal pocit, že vianočné svetlá dodávajú obývačke atmosféru posvätnosti a kúzla. Na niekoľko týždňov v roku tak obyčajný obecný dom „očarili“ vianočné šnúry a žiarivé svetlá. Na Nový rok moja mama pravidelne upratovala všetky ozdoby a vrátila môj život – realitu – do šedivého normálu. Pohľad na kedysi žiarivé vianočné osvetlenie, ktoré sa zmenilo na klbká zamotaných sivých drôtov v škatuliach od topánok, bol obzvlášť ťažko znesiteľný.
Svetlá na Západe žiarili naozaj dlho, ale teraz si postupne začíname uvedomovať, že vianočná reťaz je v skutočnosti len plastová šnúra a sneh bol nastriekaný z plechovky.
Minulý rok som mal len hmlistú predstavu o tom, čo je dusičnan draselný a na čo slúži. Dnes o ňom viem, pretože jeho nedostatok, čo môže ľahko viesť k nedostatku potravín. Dni hojnosti do veľkej miery záviseli od intenzívneho poľnohospodárstva, ktoré využívalo chemikálie a prvky ako dusík a fosfáty. Dodávky týchto nevyhnutných surovín narušila nielen vojna Ruska s Ukrajinou, ale aj stále prítomná (a často skrytá) ruka globálnej agendy klimatických zmien.
Disidenti na Západe s obľubou posmešne hovoria o „chlebe a cirkuse“, keď opisujú dôvody rezignovanej podriadenosti más. Väčšinou sa však najväčšia pozornosť venuje hrám, a nie chlebu. Teda akademicko-zábavno-mediálny komplex, ktorý poháňa ideológiu – a nie potraviny a materiálne podmienky na naplnenie žalúdkov, a tým minimalizovanie nepokojov a revolučných nálad.
Rímske „štátne obilie“ bolo pôvodne dočasným opatrením, ale časom sa stalo trvalou súčasťou rímskeho života, ktorá pretrvala celé stáročia. Pšenica sa však musela dovážať, predovšetkým (ale nie výlučne) z Egypta. Môže sa to zdať dosť jednoduché, ale len dovtedy, kým si plne neuvedomíme, že námorné cesty, ktoré viedli cez Stredozemné more, boli zamorené pirátmi. Preto si Rimania museli udržať strategickú nadvládu vo vodách Stredozemného mora, aby ochránili svoje cenné zásoby potravín pred pirátmi. To si vyžadovalo lode a ľudí, ktorí ich udržiavali v chode a udržiavali ich. Okrem toho museli byť títo muži platení – a to peniazmi, ktoré mali hodnotu.
Rímskej ríši sa podarilo udržať tento pôsobivý, rozsiahly a zložitý systém takmer sedem storočí.
V termínoch ako „chlieb a hry“, ktoré nie sú vyslovené, ale sú jednoznačné, počujeme pochopenie, že manažérske elity budú zamestnané riadením štátnych záležitostí a masy sa nebudú musieť obávať pirátov, inflácie, nedostatku dreva pre lodenice alebo neúrody. Zmyslom tejto dohody bolo udržať širokú verejnosť v stave akejsi detskej nevinnosti, kým sa o ňu postarajú iní.
Ak sa vrátime k analógii spred niekoľkých okamihov, masy sa majú sústrediť na teplú žiaru vianočných svetiel, nie na káble a zásuvky.
Nespokojenci v západnom svete sa už dlho zameriavajú na ideologické chyby a nespravodlivosť jeho usporiadania . Jeho pokrytectvo a dvojité štandardy, jeho lži, nepravdy a rozpory. V posledných približne piatich rokoch sme však boli svedkami toho, ako sa roztrhlo vlákno, ktoré drží Západ v intelektuálnom zmysle pohromade. Inštitúcie a vedu pohlcuje korupcia, aktívne programy politikov sú založené na nepravde – a to všetko je čoraz zjavnejšie. Výsledkom bolo rozšírenie cenzúry vo veľkom meradle, ktorá je sama o sebe zradou týchto základných, zásadných západných liberálnych princípov.
Západný politický život sa čoraz zreteľnejšie odhaľuje ako prázdna škrupina, javisko pre mocenské a machiavelistické hry. Aj v tomto prípade sa pomyselná mašinéria zrazu ukázala v plnej „kráse“; politickej triede je to však zrejme jedno, pretože v najhoršom prípade je cenzúra vždy po ruke.
Toto rozčarovanie z neznesiteľne spolitizovaného a celkom otvorene idiotského hlavného prúdu západného intelektuálneho života sa čoraz viac odráža v materiálnej rovine infraštruktúry a dodávateľských reťazcov.
Cirkusové hry sa zmenili na šou pre čudákov a z chleba sa pred našimi očami stali proteínové tyčinky pre hmyz.
Mocenské centrá (v množnom čísle) západného sveta by boli radšej, keby ste si nevšímali manipuláciu volieb, presadzovanie kacírskych myšlienok alebo nezmyselné reakcie na náhle udalosti. Ale aj prostriedky na vedenie týchto „kultúrnych vojen“ sa teraz javia ako niečo podobné ako káble visiace nad hlbinami bezodnej priepasti v Atlantiku. Masy, ktoré zostali tučné a letargické, sú závislé od hnojív z krajín, ktoré chceme zničiť, a naša energetická bezpečnosť je v ešte neistejšej situácii ako internetové káble.
V jednej z mojich nedávnych esejí som si položil otázku, či „prebudené“ hodnoty môžu prežiť bez ústredného kúrenia. Uplynulo niekoľko mesiacov a ja sa pýtam, čo zostane civilizácii založenej výlučne na materializme a spotrebe, keď prúd výrobkov a pohodlia vyschne?
Obraz Salvadora Dalího „Slony“ z roku 1948 nás nabáda zamyslieť sa nad prchavosťou a krehkosťou moci. Na prvý pohľad sa zdá, že Slony sú Dalího typické nonsensové a surrealistické dielo. Pri bližšom pohľade však vidíme niečo iné. Slony tu stelesňujú moc a majestátnosť, pretože sa vznášajú vysoko nad zemou, akoby boli v zajatí gravitácie – čo obelisky (falické symboly) na ich chrbtoch skutočne robia. Podvedome sa však vkráda otázka, či ide o moment zachytený v čase alebo o trvalý stav. Slon vpravo akoby stratil rovnováhu a o niekoľko okamihov mal skončiť tvárou na zemi.
Pri pohľade na Dalího dielo je ťažké nepozerať sa na pozoruhodne vytiahnuté, krehké nohy, ktoré podopierajú slony, a znovu si spomenúť na všetky tie potrubia a internetové káble, ktoré úprimne povedané pripomínajú.
V našom svete slony nemôžu chodiť na chodúľoch, ale muži zrejme môžu otehotnieť. Ľudia si vytvárajú celé identity a pohľady na svet na základe algoritmických pokynov prenášaných podmorskými káblami a napájaných elektrickým systémom riadeným ľuďmi, ktorých by chceli zvrhnúť alebo odstrániť.
Pokrok a myšlienka pokroku pre pokrok sa ocitajú v novej perspektíve. Dalího slony slúžia ako vítané a veľmi potrebné sérum proti všeobjímajúcej viere v nevyhnutnosť ideologického a technologického pokroku. Veriť v jeho nevyhnutnosť znamená presvedčiť sa, že Dalího maľba zachytáva trvalosť, a nie letmý výjav len chvíľu predtým, ako sa slony zrútia na zem.
Lineárny výklad dejín, jadro „pokrokového“ svetonázoru, závisí nielen od ideologických prvkov, ale aj od materiálnej infraštruktúry. Na ďalších a ďalších chodúľoch, ktoré nesú váhu stále ťažšieho slona. Geopolitický analytik Peter Zeihan vo svojom nedávnom prejave označil nemeckú energetickú krízu za takú zásadnú a chronickú, že „Nemecko sa z nej nedostane“. A nebudú to len Nemci, ktorí sa budú chúliť v mraze – a to nielen túto zimu.
Cyklická realita dejín ťahá ich progresívny, lineárny výklad na zostupnú trajektóriu, hoci aj vzpriamenú. Na jednej strane to robí našu dobu nebezpečnou, pretože pokrokové myslenie bude hľadať stále extrémnejšie a barbarskejšie spôsoby, ako zvrátiť chod dejín: dosť možno budeme svedkami jedného alebo viacerých pokusov o „veľký reset“.
Na druhej strane ma ani tak netrápi, či budem mať podobnú životnú úroveň ako moja prababička, ako skôr strašidlo „života“ v digitálnom gulagu ako transhumanistická úchylka, ktorá konzumuje syntetické mäso strýka Billa.
Nezabúdajme, že existenciálna kríza vyvolaná koncom pokroku je predovšetkým problémom progresívnych liberálov, nie reakcionárov, nacionalistov alebo tradicionalistov.
Nebude to pekné, ale stále je lepšie byť na zemi ako na chrbte slona na chodúľoch.
Autor: Morgoth
https://morgoth.substack.com/p/the-west-an-elephant-on-stilts