Novinár Ľubomír Huďo si svojou odvahou písať a hovoriť o tzv. nepríjemných témach vyslúžil nálepku kontroverzného a konšpiračného žurnalistu. Za svoje postoje musel mnohokrát bojovať s nadriadenými a to už od začiatku svojej novinárskej kariéry. Ako sám hovorí, vždy plával proti prúdu a nemieni na tom nič meniť.

PhDr. Ľubomír Huďo sa narodil 20. septembra 1963 v Michalovciach. Maturoval v Banskej Štiavnici a úspešne zložil prijímacie skúšky na štúdium medzinárodnej žurnalistiky v Moskve (vtedy boli podobné študijné odbory pre občanov z tzv. ostbloku prístupné iba tu). Na školu ho prijali, ale koncom letných prázdnin mu prišiel list, v ktorom mu oznámili, že sa stala chyba a pre nedostatok miesta ho neprijímajú.

Napokon Ľubo vyštudoval filozofiu na Univerzite Komenského v Bratislave, kde získal aj PhDr. Novinárske začiatky si odkrútil v roku 1988 v Slovenskom rozhlase. Neskôr pracoval v denníkoch Ľud, kde sa po roku práce na pozícii zahraničnopolitického redaktora stal vedúcim zahraničného oddelenia. V roku 1990 odišiel na rovnakú pozíciu do denníka Roľnícke noviny, bol redaktorom denníka Práca, Smena, písal pre Výber a Expres, v denníku Slovenská Republika pôsobil ako vedúci zahraničného oddelenia a od roku 1996 až do novembra 2013 bol vo verejnoprávnej televízii zahraničnopolitickým redaktorom. Okrem zahraničného spravodajstva sa v rokoch 1996 až 1999 podieľal aj na obľúbenej relácii pre deti Mravenisko, kde autorsky pripravoval príspevky z oblasti vedy a techniky a v štúdiu rozprával o novinkách z tejto oblasti.

Z RTVS dobrovoľne odišiel, pretože odmietal ďalej znášať cenzúru, ktorej boli podrobované najmä jeho príspevky. Bolo tomu tak v roku 1999, kedy sa netajil svojím negatívnym postojom k bombardovaniu Juhoslávie, neskôr sa úplne inak ako mainstreamová propaganda postavil k 11. septembru 2001, k vojnám v Afganistane a v Iraku, inak ako oficiálne médiá hodnotil zásah v Líbyi a naposledy aj pripravovaný vojenský zásah v Sýrii. Z "verejnoprávnej televízie" odišiel v roku 2013 s vedomím, že bude musieť čeliť ekonomickým ťažkostiam, na druhej strane však bude môcť konečne hovoriť a písať slobodne a bez cenzúry.