POLITKOREKTNOSŤ NAMIESTO HISTORICKEJ PRAVDY
V dobe ideologicky motivovaných skreslení je obrana našej klasickej tradície neoddeliteľná od obrany našej budúcnosti. Homérova Odysea je základným eposom západnej literatúry, absolútnym literárnym majstrovským dielom nesmierneho bohatstva, intelektuálnej hĺbky a estetickej krásy, ktorého vplyv a význam rezonujú cez stáročia. Nemecký polyhistor Goethe opísal Homérove eposy, Iliadu a Odyseu, ako dve najdôležitejšie knihy na svete, keďže formovali západnú kultúrnu psychiku.
Homérova Odysea má aj dnes rovnaký význam ako kedykoľvek predtým pre sebapoznanie západnej civilizácie a jej kultúrnu identitu. V tejto súvislosti nedávne pokusy Hollywoodu prepísať a preinterpretovať tento základný epos v súlade so súčasnými ideologickými trendmi v konečnom dôsledku skresľujú kultúrne dedičstvo, ktoré pretrvalo stáročia, a podkopávajú spoločné dedičstvo Grécka a západného sveta. Skreslenie starogréckej historickej tradície, ktorého najnovším príkladom je najnovší film Christophera Nolana Odysea (2026), nie je náhodným výstrelkom filmových zvláštností ani prejavom naivného umeleckého vyjadrenia, ktoré stratilo vernosť pri zobrazovaní historickej tradície. V podstate ide o oveľa viac: o príznak upadajúcej civilizácie, ktorá vymieňa historickú pravdu za politickú korektnosť, a o ideologickú dekadenciu moderného Západu, ktorý odmieta uznať svoje vlastné historické korene a práve tých ľudí, ktorí vytvorili tú pozoruhodnú civilizáciu, ktorú Západ budoval po stáročia. Samotná predstava, že túto civilizáciu vymysleli všetci – a nie samotné západné národy – ako pseudohistorické zrkadlenie moderných západných spoločností transformovaných migráciou, je nielen historicky nesprávna, ale aj politicky nebezpečná.
Odysea nie je len mýtus, ako často nesprávne tvrdia rôzni komentátori, ktorí sa ponáhľali brániť mnohé nepresnosti v Nolanovom hollywoodskom filme odvolávaním sa na umeleckú slobodu alebo mýtický obsah. Starovekí Gréci vnímali Homérove eposy, ako napríklad Iliadu, ako históriu, základ svojej národnej identity a ako živú minulosť, ktorú museli napodobňovať. Homérové eposy inšpirovali po tisíce rokov nespočetné generácie básnikov, maliarov, sochárov, politikov a vojenských hrdinov gréckeho sveta. Boli to národné eposy gréckeho národa a po stáročia tvorili základ jeho sebavnímania a hodnotového systému; o Alexandrovi Veľkom (356–323 pred n. l.), veľkom vojenskom vládcovi, ktorý rozšíril helénsku civilizáciu do Ázie, sa hovorí, že spal s výtlačkom „Iliady“ pod vankúšom. Tento výtlačok pre neho špeciálne pripravil jeho učiteľ, filozof Aristoteles. Alexander sa počas svojho vojenského ťaženia v Ázii vedome snažil napodobňovať slávneho hrdinu Achilla. Príbeh o trójskej vojne preto starovekí Gréci nevnímali ako bezvýznamnú mytológiu, ale ako hrdinskú minulosť svojich predkov.
Mali by sme odmietnuť mylný názor, že revizionistické interpretácie nášho kultúrneho dedičstva sa musia neustále akceptovať a že sa musíme zmieriť s radikálnym „woke“ skresľovaním, ktoré sužuje mnohé západné univerzity a zábavný priemysel. Musíme zdôrazniť potrebu verného zachovania nášho jedinečného kultúrneho dedičstva, ktoré zásadným spôsobom formovalo západnú históriu. V ére charakterizovanej povrchným historickým revizionizmom, plytkým kultúrnym relativizmom a neopodstatnenými útokmi na overené fakty – či už ide o starovek alebo modernú éru – je nevyhnutné chrániť správny historický rozmer a kultúrny význam klasického sveta.
Klasická tradícia sa vyvinula okolo večných hodnôt, akými sú láska k vlasti, dynamika, spoločenská harmónia, historické sebapoznanie a kultúrna kontinuita. Starovekí grécki, rímski a iní západní myslitelia sa snažili stabilizovať politický poriadok a chrániť kultúrne dedičstvo, nie ho podkopávať či skresľovať, ako to často robia moderné reinterpretácie. Nerovnomerný úpadok klasických štúdií v niektorých častiach Západu, žiaľ, prispel k historickému skresleniu a oslabil väzby spájajúce spoločnosti s ich kolektívnou kultúrnou minulosťou. Oživenie seriózneho štúdia klasiky zostáva intelektuálnou a občianskou prioritou a medzinárodná spolupráca medzi spoločnosťami založená na rešpektovaní historickosti a tradície môže tento cieľ výrazne podporiť.
Západ sa musí opäť vrátiť k svojim civilizačným koreňom, t. j. k starovekému Grécku, Rímu a kresťanstvu, ako k večným prameňom identity a súdržnosti, a brániť sa proti kultúrnemu relativizmu a sebazničeniu, ktoré presadzujú určité ideológie riadené elitami. Citát, ktorý sa často pripisuje Georgeovi Orwellovi, hovorí, že v čase klamstva je hovorenie pravdy revolučným činom – citát, ktorý nikdy nebol pravdivejší ako dnes, v ére „woke“ skresľovania našej historickej tradície.
Autor: Ioannis E. Kotoulas (externý prednášajúci v odbore geopolitika na Aténskej univerzite, hosťujúci prednášajúci na Gréckej národnej obrannej škole a na Právnickej fakulte gréckej armády. Jeho analýzy boli uverejnené v časopisoch Foreign Affairs, Foreign Affairs Latinoamérica, China Today, Al-Ahram Weekly, El Dostor, Libya Review, Kyiv Post a Algemeiner.)
https://europeanconservative.com/articles/commentary/homer-in-an-age-of-revisionism/?mc_cid=387ce66ef5&mc_eid=319630c40b