KULTÚRA RUŠENIA A NENÁVISŤ
Rakúsky filozof Konrad Liessmann, ktorý patrí k najvýznamnejším európskym intelektuálom, hovorí o cancel culture a nenávisti.
Vo svojich verejných vystúpeniach ste sa venovali aj takzvanej „cancel culture“, kultúre rušenia. V jednom rozhovore ste poznamenali, ako veľmi vám pomohol Friedrich Nietzsche pochopiť tento fenomén.
Nietzsche je dobrý „brácho“. Veľa sa zaoberal senzibilitou. Zaujímalo ho, čo všetko stráca človek, ktorý sa o seba príliš bojí. Cancel culture sa spája s mladými ľuďmi, ktorí sa ľahko cítia urazení. Na to vždy hovorím, že je to pochopiteľné. Všetci sa ľahko urazíme. Ale doteraz bolo dobrým zvykom iných tým príliš nezaťažovať a vyriešiť si to sám pre seba.
Potom je tu zrejmý problém, že kultúra a veda v nemalej miere spočíva v tom, že chceme druhého zneistiť, rozbúrať jeho doterajšie presvedčenie. Nechcieť sa uraziť znamená odmietnuť vzdelanie. Ale predovšetkým ma Nietzsche naučil, že za najvznešenejšími proklamáciami, ktoré hlásajú ochranu menšín sa často neskrýva nič iné ako číra túžba po moci.
V cancel culture ide predovšetkým o to, kto vládne diskurzu. Myslím si, že by veci veľmi pomohlo, keby sme sa na tento fenomén pozreli takto triezvo. Často vôbec nejde o morálnu spravodlivosť, ale vždy o moc. Ak sa na to takto pozrieme, každý si ľahšie urobí jasno v tom, či bude snahám niekoho umlčať vzdorovať, alebo ich bude ignorovať.
Často počúvame, že neexistuje cancel culture. Títo ľudia hovoria dve veci. Po prvé, v našej otvorenej spoločnosti si každý môže nájsť kanály, ako osloviť publikum; po druhé, tí, ktorí sú údajne rušení (cancelovaný), sú dostatočne slávni na to, aby mohli ťažiť z toho divadla. Mám na mysli britskú filozofku Kathleen Stockovú, ktorá odišla z univerzity v Sussexe po tom, ako neustála dôsledky svojho tvrdenia, že existujú len dve pohlavia. V jednej zo svojich esejí ste ju spomenuli ako obeť cancel culture. Robila som s ňou rozhovor pre týždenník Echo a ona mi zdôraznila, že nechce, aby ju tak vnímali. Tvrdí, že ju nikto „nerušil“, ale priznáva, že tlak na ňu bol nakoniec taký neúnosný, že radšej odišla. A vďaka svojmu príbehu si získala celosvetové publikum a jej kniha sa hojne čítala a prijímala.
V prvom rade by som chcel upozorniť na niečo, čo je možno zrejmé: je absolútne neprípustné zaobchádzať s niekým tak, aby dotyčná osoba nakoniec povedala: „Dobre, už to nezvládam, odchádzam.“ Ak by išlo o osobu z opačného tábora, jednoznačne by sme ju považovali za obeť šikanovania. Nie však v prípade Kathleen Stockovej. Ona je páchateľkou. Je to zvláštne. To je dôkaz, že niečo nie je v poriadku.
A teraz k druhej časti. Vraj sa jej nič zlé nestalo, pretože z útokov profitovala. Aj takéto argumenty som počul, ale z toho sa už človeku zastavuje rozum.
Vezmime si iný príklad. Niekto niekoho znásilní. Obeť napíše knihu, ktorá sa stane svetovým bestsellerom. Povieme si azda, že to znásilnenie vlastne nebolo až také zlé a nech sa láskavo nesťažuje? Kathleen Stocková je obeť, aj keď z útokov profitovala, vďaka svojim schopnostiam.
Mňa by stále aj tak zaujímalo, čo sa to vlastne v cancel culture ruší. Faktom je, že tézy Kathleen Stockovej majú široké publikum.
Chápem, a to je naozaj zaujímavá otázka. Ale rušenie neznamená, že niečo zaniká, ale že daná téza nadobúda charakter niečoho neprijateľného, čo sa v slušnej spoločnosti ani nesmie vyslovovať.
Ak sa vrátime k príkladu Kathleen Stockovej, spôsob, akým sa s ňou zaobchádzalo, mal zdiskreditovať tézu o existencii dvoch pohlaví. Navyše mala byť mementom. Nech sa ju nikto neodváži obhajovať, lebo skončí ako pani Stocková. Bude musieť zmeniť zamestnanie. A v týchto otázkach sme už naozaj zašli ďaleko, príliš ďaleko.
V akademických kruhoch je normou používať rodovo korektný jazyk, často za cenu toho, že výsledný prejav alebo výklad je nezrozumiteľný. Na niektorých univerzitách existujú osobitné predpisy. Tí, ktorí ich neakceptujú, možno preto, že sa im požiadavky zdajú nelogické, riskujú problémy. Tu je celkom jasne vidieť, že prevládol menšinový postoj. Väčšina si myslí svoje, ale radšej to nechá tak.
Áno, ale o týchto veciach sa stále diskutuje a majú svoj vývoj. Čoraz viac vplyvných ľudí sa vymedzuje voči rôznym absurditám. Len sa tieto diskusie možno nekonajú na univerzite. Čo ak sa naozaj len presunuli, a nie je preto namieste hovoriť o cancel culture?
Lenže tá teória, že v pluralitnej spoločnosti si každý nájde kanál, vďaka ktorému sa môže vyjadriť, má svoje slabiny. Na jednej strane je, samozrejme, pravda, že ľudia môžu diskutovať na sociálnych sieťach alebo si založiť vlastný blog. Nemôžeme však zatvárať oči pred tým, že žijeme v štruktúrovanej mediálno-politickej verejnej sfére. To znamená, že existujú vplyvné kanály. Ak sa na nich neobjavíte, neexistujete.
Áno, potom existujú aj kanály outsiderov, ale nikto ich neuznáva. Viete, mne ten argument „Každý si nájde svoj kanál“ znie ako keby som povedal Galileovi: „Vadí ti, že sa cirkvi nepáči tvoja teória? V čom je problém? Pozvi si svojich priateľov k sebe domov a vysvetli to im.“
V poslednom čase sa zaoberáte nenávisťou. Čím vás zaujala?
Určite nie som obzvlášť nenávistný človek a nedá sa ani povedať, že by som nenávisti čelil. Nie som na sociálnych sieťach. Ale neustále sa stretávam s tvrdením, že žijeme v mimoriadne nenávistnej spoločnosti. Rozdelenej spoločnosti. Všetci sa navzájom nenávidia. Šoféri nenávidia klimatických aktivistov, aktivisti nenávidia šoférov. Tak som si povedal: Asi sa na to budem musieť pozrieť.
A prišli ste s provokatívnym vyhlásením: Nenávisť na sociálnych sieťach slúži na vybitie pudov, a tým aj na stabilizáciu spoločnosti. Táto nenávisť nerozdeľuje, ale spája.
Čo je na tom také provokatívne? Len som aplikoval klasickú psychologickú poučku na sociálne siete. Téza, že väčšina ľudí potrebuje priestor na ventilovanie svojej agresie, je nesporná. Mnohí psychológovia a mediálni experti tým legitimizujú existenciu dnes už veľmi realistických krvilačných počítačových hier. Ale na virtuálnych hejterov sme tento pohľad zatiaľ neuplatnili. Prečo?
Často sa hovorí: Sociálne siete nie sú virtuálny svet, ale skutočný svet.
Áno, ale ja o tom nie som presvedčený. Ľudia sa na sieťach preukázateľne správajú inak ako v reálnom živote, skôr ako v počítačovej hre. Navyše si myslím, že vzdať sa rozlišovania medzi virtuálnym a reálnym svetom je fatálne. Všetky porovnávacie kritériá sú razom preč. Neustále voláme po faktoch, faktoch, faktoch. A potom sme schopní s neuveriteľným pokojom pripustiť, že už nie je rozdiel medzi faktom a fikciou. V takom prípade nevyhnutne strácame zmysel pre to, čo ešte môže byť faktom.
Tvrdíte, že nenávisť, ktorá sa rozpútala na sociálnych sieťach, možno chápať ako fikciu? Je namierená proti skutočným ľuďom.
Nie som si istý, či to hovorím, ale snažím sa uvažovať týmto smerom a uvidíme, kam ma to zavedie. Naozaj mám pocit, že javy na sociálnych sieťach preceňujeme. Nenávistné prejavy možno vnímať ako rétorické stratégie, ktorých cieľom nemusí byť niekoho zničiť, ale skôr mu umožniť ventilovať svoje pocity. Hejter na Facebooku to môže robiť v hyperbole, v urážlivej alebo zraňujúcej hyperbole, ale možno by stálo za to skúsiť sa na to pozerať ako na hru, v ktorej nevystupujeme ako skutoční ľudia. Neviem, či je táto téza obhájiteľná s plnou vážnosťou, ale myslím, že by bolo dobré sa nad ňou zamyslieť.
Premýšľam o tom, prečo sa mi táto téza spočiatku zdala provokatívna. To, čo teraz hovoríte o ventile, dáva zmysel. Možno je to preto, že sme si zvykli automaticky vnímať nenávistné verbálne prejavy, ktoré už majú svoju akademickú nálepku „hate speech“ ako niečo, čo treba vykoreniť. Ale to v dobe sociálnych médií ani nie je možné a vaša ponuka je možno schodnejšia.
Ak sa na nenávisť pozeráme cez pojmy ako hate speech, je o tomto jave už vopred rozhodnuté, a to, s čím potom prichádzajú akademici, mi veľmi presvedčivé nepripadá. Tu by som, naopak, privítal kreativitu. Zdá sa mi tiež dôležité, aby sme si ujasnili hranicu medzi oprávnenou kritikou a neoprávnenou nenávisťou. Každý, koho kritizujem, mi môže povedať: „Tým, že kritizuješ moju prácu, kritizuješ mňa, a ak ma kritizuješ ako osobu, tak mi chceš ublížiť, a ak mi chceš ublížiť, tak je to nenávistný prejav.“
Lenže potom musel mať aj Kopernik veľkú nenávisť voči všetkým kresťanom, ktorých svojím novým výkladom vesmíru hlboko zranil. Ďalším nenávistníkom bol Charles Darwin. Jeho Pôvod druhov je jeden veľký nenávistný podnik: zvrhol koncepciu človeka ako koruny stvorenia. Mnoho významných moderných objavov hlboko uráža. Vezmite si takého Freuda! Nie sme pánmi vlastnej mysle. Ľudia sa dnes ľahšie urazia, pretože sa namiesto na argumenty hneď zameriavajú na tých, ktorí ich predkladajú. Málokto dnes dokáže povedať: „S tvojím postojom nesúhlasím, ale ako človek si mi fakt sympatický.“ Problém je, že schopnosť toto povedať, kedysi patrila k základnej výbave vzdelaného človeka.
Zroj: https://tydenik.echo24.cz/clanek/nenutme-deti-do-kreativity-HPxWh
https://standard.sk/582858/nenutme-deti-byt-kreativne-rakusky-filozof-konrad-liessmann-hovori-o-vzdelavani-aj-o-cancel-culture