PROTIPRÚD – POKRYTECTVO MENOM HAVEL
Skreslený obraz falošného proroka: Kult Václava Havla v slovenskom mainstreame. Trvalá fascinácia pokryteckým a neschopným štátnikom. Stavanie mediálnych pomníčkov na večné časy?
Ľubomír Huďo považuje novinárske ódy na bývalého česko-slovenského prezidenta – „disidenta“ buď za trestuhodnú neznalosť, alebo zámerné udržiavanie skresleného obrazu našej novodobej histórie
Tí, ktorí majú životnú skúsenosť z posledných dvoch spoločenských systémov, pred rokom 1989 a po ňom, zažívali oslavné tirády o prvom robotníckom prezidentovi, stolárovi Klementovi G., o normalizačnej hlave štátu, právnikovi Gustávovi H., a teraz najnovšie o zamatovom prezidentovi, dramatikovi Vaškovi H. Najprv nedotknuteľní a vyvolení pohlavári, na ktorých opodstatnenú kritiku došlo až v podmienkach nových spoločenských pomerov.
V prípade Klementa G. a Gustáva H. to vyzeralo, že ospevovanie ich brilantného ducha a skutkov potrvá na večné časy a nikdy inak, no všetko sa zmenilo. Dnešní zamatoví súdruhovia a ich nasledovníci z ďalšej generácie však pokračujú v danom trende. V takzvaných slobodných médiách stavajú slovné pomníčky najväčšiemu dramatikovi a „disidentovi“ v strednej Európe a širokom okolí, len na Slovensku ešte nepomenovali po Havlovi mosty, námestia, letiská a nepostavili sochy, busty a nevyvesili portréty. Zato udržiavajú atmosféru neskonalého obdivu a pochybného uctievania predpísanej modly.
Čo výročie, to príležitosť
Tak ako každý človek a smrteľník, aj Václav Havel sa narodil a zomrel, no vždy pri tejto príležitosti a v čase osláv VNZR (Veľkej novembrovej zamatovej revolúcie) spustí určitá skupina politických a mediálnych plačiek srdcervúci nárek nad odchodom duchovného a štátnického génia, ktorý prepisoval históriu v mene slobody a demokracie. No vďaka menej vyspelým ľuďom, voličom, národom a občanom zostáva nepochopený a nespravodlivo odsudzovaný za svoju nezištnosť, láskavosť a obetavosť. Jeho profesionálni propagandisti a sektárski uctievači nezabudnú vo veľkorysom mediálnom priestore pripomenúť plebsu a masám, že ešte stále nedorástli na pochopenie vznešených myšlienok zamatového osvietenca a mali by sa o to viac usilovať.
Zo slovenských médií a na internetových stránkach mainstreamového zamerania sa dozvieme o novoročnom príhovore Václava Havla odvysielanom 1. januára 1990, v ktorom okrem iného uviedol: „Možno sa pýtate, o akej republike snívam. Odpovedám: o republike samostatnej, slobodnej, demokratickej, o republike hospodársky prosperujúcej a zároveň sociálne spravodlivej, skrátka o republike ľudskej, ktorá slúži človeku, a preto má nádej, že aj človek poslúži jej.“
Ďalej nechýba odkaz na Havlovo vystúpenie v decembri 1997 pred českými poslancami, kedy vyhlásil, že budúcnosť svojej vlasti vidí v EÚ a NATO a v prejave kritizoval český šovinizmus, egoizmus a predstavy o akejsi lišiackej neutralite: „Kto dnes odmieta vziať na seba svoj diel zodpovednosti za osud svojho kontinentu a sveta ako celku, podpisuje ortieľ smrti nad svojím kontinentom a svetom, ale predovšetkým sám nad sebou.“
Idealizovanú predstavu o prezidentovi – „disidentovi“ trvalo udržiavajú pre slovenských čitateľov napr. Péter Hunčík, v minulosti Havlov poradca a Martin Bútora, ďalší z jeho bývalých poradcov. Podľa Pétera Hunčíka je dnes naša spoločnosť zrejme iná, než o akej sa snívalo pred 27 rokmi, nie je to však vina Václava Havla: „Som si istý, že jeho model by dlhodobo fungoval. Jednoducho však hlúpneme. Väčšina ľudí Havlovu víziu nemôže akceptovať, lebo jej ani nerozumie.“
Martin Bútora, bývalý veľvyslanec SR v USA a v súčasnosti poradca slovenského prezidenta Andreja Kisku, tvrdí, že Václav Havel určite nemal nijaké ilúzie o tom, že by po roku 1989 nastal „koniec dejín“. Áno, chcel lepší a krajší svet, zároveň však videl a kriticky popísal aj mnohé javy, ktoré bránia tomu, aby taký bol: „Desať rokov po Novembri ’89 hovoril o tom, že okolo nás vyrastajú nové múry, šíria sa nálady proti menšinám, proti Európe. Vedel, akú silu má slovo, že môže aj zabíjať. Bol obhajcom, ale aj kritickým komentátorom Západu.“
Pravdu a lásku za lož a nenávisť
Václav Havel ako autor okrídleného hesla Pravda a láska zvíťazí nad lžou a nenávisťou však vodu kázal a víno pil. Pravdu a lásku hneď vymenil za niečo úplne iné a pokračoval v hre na filozofa, duchovného mentora a nositeľa vznešených myšlienok. No v praxi to vyzeralo podstatne inak. Všetku svoju pravdu a lásku venoval absolútnej odovzdanosti a podriadenosti Bielemu domu a State Departmentu a pretavil ich na lož a nenávisť vo vzťahu k Rusku, Srbsku, Balkánu a každému, koho Veľký Otec z Washingtonu označil za svojho nepriateľa.
Neprekážali mu vojny, blokády, bombardovania a politické vydieranie, pokiaľ sa to týkalo životných záujmov USA a ich západných spojencov, no i tak bol navrhnutý na Nobelovu cenu mieru a možno práve preto. Jeho termín humanitárne bombardovanie (leteckými silami NATO proti Srbom) sa navždy zapíše do lingvistických análov ako kultivovane vyjadriť najvyššiu mieru pokrytectva a bezohľadnosti k ľudskému životu, ak si to vyžadujú vyššie U. S. záujmy.
Pravdu vymenil za lož už na začiatku svojej „disidentskej“ kariéry. Úzky okruh ľudí, ktorí spolupracovali s Václavom Havlom ešte za komunistov v disente, poznali jeho sklony k alkoholizmu, odtrhnutosť od reality, pokrytectvo a falošnú pózu bohéma, ktorý nikdy netrpel materiálnym nedostatkom. Rozmaznávali ho tak sponzori zo Západu, ako aj komunistickí pohlavári, pre nich predstavoval zadné dvierka pre prípad núdze. Aj jeho väznenie označujú tí, ktorí strávili z politických dôvodov roky v komunistickej base, za fešácke s privilégiami pre exkluzívneho väzňa. Tí z okruhu vyvolených, ktorí vedeli o nedostatkoch Václava Havla a jeho nevhodnosti na akúkoľvek spoločenskú pozíciu, radšej o tom mlčali, za čo dostali trafiky v podobe veľvyslaneckých postov, ministerských a iných vládnych pozícií, takže ponovembrové otrasy prežívali v bavlnke finančného dostatku a nadštandardných privilégií.
Prvé verejné klamstvá odzneli v Havlovom v pamätnom prejave z roku 1989:
Budú vás strašiť nezamestnanosťou, nie je to pravda, ničoho sa nebojte.
Pre mňa nie je rozhodujúce, s akým slovom sú sociálne istoty spájané, ale to, aké sú. Predstavujem si, že by mali byť oveľa väčšie, než aké poskytovalo to, čo mnohí nazývajú socializmom.
Pripravujeme koncept dôkladnej ekonomickej reformy, ktorá neprinesie sociálne stresy, nezamestnanosť, infláciu a iné problémy, akých sa niektorí z vás obávajú.
Všetci chceme republiku, ktorá bude starostlivo dbať o to, aby zmizli všetky ponižujúce priepasti medzi rôznymi spoločenskými vrstvami, republiku, v ktorej sa nebudeme deliť na otrokov a pánov.
Sú ľudia, ktorí kalia vodu a panikária, že sa bude zdražovať. Dávajte si na nich pozor. Žiadne gigantické zdražovanie alebo dokonca nezamestnanosť, ako to panikári systematicky šíria, nič také nepripravujeme.
Už nikdy do žiadneho paktu nepôjdeme.
Všetko, čo v prejave zaznelo, napokon neplatilo. Jeho obhajcovia by mohli tvrdiť, že ako dramatik, skôr zbehlý v humanitnom poznaní než v ekonomike, nemohol vedieť, čo nastane, a určite si takýto vývoj neželal. Ak teda hospodársko-spoločenskému vývoju nerozumel a nechápal zákonitosti tzv. slobodného trhu, tak prečo sľuboval nesplniteľné? Prečo sa vôbec k takým témam vyjadroval? Kde nabral odvahu zastávať dôležitý štátnický post bez znalosti spoločenských procesov? A keď už vedel o možných drastických následkoch ekonomických zmien, prečo ako morálna autorita neupozornil na negatívne následky nového spoločenského systému?
Viac ako kozmetické nedostatky
Je tu však aj druhá možnosť – že veľmi dobre vedel, čo bude nasledovať. Aj to, že jeho samého a s ním spriaznenú kamarilu to nepostihne, pretože už dávno budú všetci „za vodou“. Preto len chlácholil dav, masu druhotriednych občanov, na ktorých sa uplatní model zbohatnutia jedného percenta vyvolených. Rovnako aj komunisti, keď sa po februárových udalostiach roku 1948 dostali k moci, do poslednej chvíle tvrdili, že žiadne celoplošné znárodňovanie, kolektivizácia a likvidácia drobného podnikania nenastane.
Václav Havel bol iniciátorom a nedeliteľnou súčasťou procesu, ktorý vystihol bard Karel Kryl, neskorumpovaný a ohrdnutý zamatovými takzvanými revolucionármi, v piesni Demokracie.
„Demokracie rozkvétá,
byť s kosmetickou vadou.
Ti, kteří kradli po léta,
dnes dvojnásobně kradou.
Ti, kdo nás léta týrali,
nás vyhazují z práce.
A z těch, kdo pravdu spívali,
dnes nadělali zrádce.
Demokracie dozrává
do žaludečních vředů,
bez poctivosti, bez práva
a hlavně bez ohledů.“
Mediálna fraška v súvislosti s osobou Václava Havla pokračuje aj po viac ako štvrťstoročí. Na začiatku „nezávislé a slobodné“ médiá ako Hlas Ameriky a Slobodná Európa, fungujúce z milosti Kongresu USA, predostreli verejnosti nepoškvrnený obraz „disidenta“ Václava Havla. Na prvý pohľad nenápadný mužíček so skromným prejavom si získaval občanov – voličov svojou ľudskosťou, láskavosťou a akousi ostýchavosťou, pričom rád dával najavo, ako sa mu do politiky nechce. Vlastne sa obetoval pre dobro občanov a ich peknú budúcnosť. Tomuto pokrivenému obrazu slúži ešte aj súčasnosti slovenský mainstream, pričom realitu možno zhrnúť do krátkej vety: Pokrytectvo, tvoje meno je Václav Havel.
http://www.protiprud.sk/politika/2151.htm