SPRACOVANIE A PRENÁJOM DAVU/MASY
Teória vzniku a vnútorných procesov kolektívnej straty súdnosti prináša nový pohľad na psychológiu totality.
Profesor klinickej psychológie Mattias Desmet vo svojej knihe Psychológia totalitarizmu opisuje sociálne podmienky, ktoré vedú k nahradeniu individuálnych názorov v skupine jednou kolektívnou myšlienkou. Desmet túto hromadnú stratu úsudku nazýva massavorming (formovanie más).
Formovanie más
Formovanie más alebo masové formovanie (nem. Massenbildung) opísal v roku 1921 Sigmund Freud vo svojom diele Psychológia davu a sebaanalýza. Ešte skôr, v roku 1895, však Gustav Le Bon v Psychológii davu písal o spájaní jednotlivých myslí do kolektívnej mysle. Podľa Le Bona jednotlivci v dave neuvažujú racionálne a potláčajú samých seba a svoju vlastnú zodpovednosť. To podľa neho môže viesť k tomu, že sa jednotlivci obetujú pre „kolektív“.
Pojem formovanie masy je v istom zmysle mätúci, pretože evokuje predstavu, že ide o zámerné alebo vedomé formovanie masy jedným alebo viacerými aktérmi, napríklad štátom alebo médiami, čo nemusí byť vo všetkých prípadoch pravda, hoci v niektorých prípadoch to možno dokázať.
História je plná príkladov fenoménu formovania más, od salemských čarodejníckych procesov až po nástup fašizmu.
Psychóza formovania más
Podľa Desmeta v situácii, keď je v spoločnosti vysoká miera frustrácie a úzkosti a naopak nedostatok vyššieho zmyslu a autentického medziľudského kontaktu, vznikajú podmienky pre tzv. psychózu formovania más.
Na rozdiel od známej masovej hystérie, ktorá sa vzťahuje na dočasný stav straty kontroly a racionality jednotlivca, masová formačná psychóza definuje trvalé zmeny v kolektívnej psychike. K týmto zmenám dochádza za špecifických okolností a vo vyššie opísaných momentoch zraniteľnosti.
Sociálna izolácia, nedostatok vyššieho životného cieľa a dlhotrvajúca úzkosť môžu u jednotlivcov vyvolať pocit straty kontroly. Ľudia, ktorí majú pocit, že sa nemôžu chrániť pred zdrojom potenciálneho ohrozenia, sú tiež náchylnejší prijať obrannú stratégiu, ktorá narúša ľudské práva a slobody, a v dôsledku toho dokonca znižuje kvalitu ich vlastného života.
Morálne šialenstvo
Či už ide o križiacke výpravy, hon na čarodejnice, Francúzsku revolúciu, začiatky Sovietskeho zväzu alebo nacistické Nemecko, mechanizmus kolektívnej straty súdnosti je rovnaký.
Z 19. storočia poznáme termín morálne šialenstvo, ktorý označoval duševnú poruchu charakterizovanú neschopnosťou rozlišovať medzi správnym a nesprávnym konaním, hoci rozumové schopnosti zostali neporušené.
Tento termín sa v modernej psychiatrii už nepoužíva, okrem iného aj preto, že viedol k problematickým súdnym precedensom v oblasti trestnej zodpovednosti.
Psychologický požiar
Niektorí autori opisujú psychózu masovej formácie ako psychologický požiar zapálený strachom, ktorý ovládne myseľ a v podstate prepíše spoločenské normy. Americký podnikateľ Joshua Stylman poukazuje na to, že počas nedávnej epidémie masové šikanovanie nesúhlasu naplnilo definíciu podnecovania nenávisti voči skupine ľudí.
Ako príklad kolektívnej straty súdnosti uvádza rétoriku starších médií, ako sú New York Times (Som rozzúrený na neočkovaných) alebo Washington Post (Zotrvávanie bez očkovania na verejnosti by sa malo považovať za rovnako zlé ako jazda pod vplyvom alkoholu).
Táto rétorika naprogramovala verejnú mienku smerom k normalizácii extrémnych názorov, hoci výrobcovia vakcín nezaručili žiadny vplyv očkovania na prenos vírusu a neuviedli, ako dlho trvá ochrana, ktorú vakcína poskytuje.
Osobnosti amerických médií, ako Gene Simmons, Sean Penn a Howard Stern, verejne označovali neočkovaných za „nepriateľov“ a vyzývali na ich vylúčenie zo spoločnosti, zatiaľ čo demokratické publikum, zvyčajne stotožňované s ochranou práv menšín, zväčša podporovalo výzvy na prenasledovanie.
Režim prežitia → prežitie režimu
Podľa prieskumu verejnej mienky americkej agentúry Rasmussen z januára 2022 takmer polovica respondentov z radov demokratov podporovala nielen pokutovanie neočkovaných, ale aj ich zatváranie do ich domovov, posielanie do karanténnych táborov a dokonca aj odoberanie ich detí.
Výsledný príklon médií a veľkej časti verejnej mienky k čiastočne iracionálnej stratégii, ktorá sľubovala rýchle riešenie krízy a odstránenie nebezpečenstva, viedol k spomínanému narušeniu ľudských práv a slobôd a v dôsledku toho priniesol veľa zbytočných škôd.
Jedným z dôsledkov oslabenia demokratických princípov v spoločnosti je posilnenie vplyvu nadnárodných a štátnych inštitúcií. Chaos, zmätok a narušená spoločenská harmónia zmenili dynamiku moci a pripravili pôdu pre centralizovanejšiu kontrolu prostredníctvom oficiálnych orgánov.
Anatómia totalitarizmu
Ludvík Vaculík nazval túto situáciu, ktorá sa v dejinách periodicky opakuje, homogenizáciou moci. Mal na mysli zjednotenie pravidiel a procesov tak, aby sa v podstate celé územie moci dalo kontrolovať jedným jednoduchým systémom. Spoločná legislatíva, spoločné kódexy, jednotné zoznamy legitímnych naratívov a čierne listiny antisystémových názorov.
Čierne listiny naratívov, ktoré nepodporujú politiku alebo ideológiu centra moci, však vždy historicky viedli k čiernym listinám takzvaných nepriateľov štátu, triedy alebo súčasného režimu bez ohľadu na to, ktorá osoba, trieda alebo režim boli práve pri moci.
Prenájom davu
Dav (väčšinová verejnosť) potom týmto režimom slúžil len ako nástroj, ktorým ospravedlňovali nedemokratické zaobchádzanie s jednotlivcami, menšinami a neskôr aj so sebou samými. Propaganda, vynález slávneho Edwarda Bernaysa určený na vytváranie súhlasu medzi masami, vždy ohrozovala autonómiu jednotlivca a slobodu myslenia v spoločnosti a viedla k slepej konformite s autoritárskymi naratívmi.
Spôsob práce s ľuďmi nesie v totalitných spoločnostiach vždy rovnaké prvky. Kompetencie vo všetkých vrstvách systému dostávajú tí najpriemernejší ľudia a zo scény miznú tí zložitejší, ľudia s osobným šarmom, a najmä ľudia, ktorí vďaka svojim vlastnostiam a práci bývali tichým a neoznačeným meradlom všeobecnej slušnosti, meradlom verejného vedomia. Z politického života sa vytrácajú osobnosti obdarené humorom a vystupujúce so svojimi osobnými myšlienkami. Cieľom a želaným výsledkom autoritárskych režimov je dav priemerných ľudí, za nemej asistencie ktorých sa môže uskutočňovať korupcia, útlak, ba dokonca zločiny proti ľudskosti. Tento dav sa dá zostaviť postupným triedením kedykoľvek a z akéhokoľvek obyvateľstva a potom použiť ako dočasný komparz, ktorý sa tvári ako autentické obyvateľstvo. V lepších časoch dostáva dav za to výhody, v horších časoch hrá svoju úlohu zadarmo.
Predchádzanie kolektívnej strate úsudku
Ako upozorňuje profesor Mattias Desmet, ak je spoločnosť vystavená tlaku, ktorý potláča nesúhlas, stáva sa náchylnou na konformitu, autocenzúru alebo dokonca na kolektívnu stratu súdnosti. Túto zraniteľnosť zvyšujú vonkajšie hrozby, o ktorých často informujú médiá (vojna, epidémie, globálne otepľovanie), a sociálna izolácia, ktorá zasa vytvára živnú pôdu pre formovanie masy.
Podpora rozmanitých názorov a kritickej analýzy však ponúka silný protijed na tento jav. Rozpoznávanie konfirmačného skreslenia, vyhýbanie sa komnatám ozveny – sociálnym bublinám, ktoré posilňujú formovanie más – môže výrazne pomôcť pri zmierňovaní rizík. Podľa Desmeta je vždy potrebné programovo spochybňovať prevládajúce naratívy a podrobovať ich vedeckému skúmaniu, a to aj v situáciách, keď sú tieto naratívy v súlade s našimi vlastnými presvedčeniami.
Aby sa predišlo kolektívnej strate súdnosti, odporúča sa nasledovné:
Podporovať rôznorodosť názorov a kritické myslenie
Vytváranie osobných, autentických vzťahov a komunít v offline prostredí
Poskytovanie presných a overiteľných informácií
Zlepšovanie mediálnej gramotnosti
Podpora novinárskej nezávislosti a invetigatívy
Zabezpečenie politickej transparentnosti
Rozvoj a uprednostňovanie decentralizovaných systémov
Autorka: Cecílie Jílková
https://reporteri.substack.com/p/cecilie-jilkova-pronajem-davu?utm_source=post-email-title&publication_id=1646914&post_id=167868594&utm_campaign=email-post-title&isFreemail=true&r=2hk2mc&triedRedirect=true&utm_medium